„Asi nedopadol dnešok práve najlepšie, čo?" opýtala sa mama hneď ako videla, že som s povzdychom sadla za stôl. Nie nedopadol. Cestou sme sa moc ani nebavili a nakoniec sme sa rozišli len s takým obyčajným suchým ahoj. No mala som celý čas taký ten pocit, že on svoju úlohu splnil. Moju myseľ zamestnal na plnej čiare.

„Dáš si niečo na večeru?"

„Nie ďakujem. Pôjdem si asi ľahnúť." nebola z mojej reakcie moc nadšená, ale nakoniec len prikývla a ja som sa odtrepala hore ešte skôr, ako otec prišiel domov. Napochodovala som si pod prúd riadne horúcej vody, kde som aspoň na chvíľku dokázala stopnúť svoje myšlienky. Zabudla som na všetko, čo sa dnes stalo a jediné čo som vnímala bolo to uvoľňujúce teplo, ktoré sálalo z každej kvapôčky, ktorá mi dopadla na pokožku. No dlho som tam nedokázala zostať. Keď som aj napriek pustenej vode, započula otca, radšej som chcela zostať tak ticho, ako sa len dalo. Poutierala som sa, hodila na seba čierne legíny s bielym tričkom a pobrala sa ozaj do postele. Okuliare som si zložila na nočný stolík a veľmi, aleže veľmi dúfajúc, že zaspím som zavrela oči.

Zdola sa ešte chvíľu ozývala trošku búrlivejšia debata, ale mne sa nejako podarilo ignorovať to. Medzitým sa vonku spustil aj lejak, no o to sa mi zaspávalo príjemnejšie. Klopanie kvapiek na okno ma istým spôsobom dosť upokojilo, až sa mi podarilo zaspať. Po dnešku som bola dosť unavená, ale hlavne zmätená. To všetko...proste...ja ani neviem. Ozaj neviem. Nedokázala som dostať z hlavy ten obraz, ako som uvidela jeho jazvy a ani to tetovanie. "I survived, but it's not a happy ending." Tieto slová mi nedali pokoj, ani keby som ako veľmi chcela. Čo to mohlo znamenať? A hlavne kto by bol schopný ublížiť niekomu, ako Theo? Dá sa to pre Boha vôbec? Veď ja by som si nedokázala predstaviť, ani dať mu obyčajnú facku, alebo niečo podobné.

Ráno, keď som sa zobudila, mi bolo absolútne nanič. Aleže totálne pod psa. Vonku ešte stále pršalo a navyše som zdola počula aj otcov krik. Inak povedané, krásne privítanie do nového dňa. Už len kvôli tomu som nemala ani tú najmenšiu chuť, vyjsť von. No bolo mi mami ľúto. Čo také zas urobila, že na ňu musí tak veľmi kričať? Síce ona ani nemusí urobiť nič také strašné a otec tak či tak vrieska jedna radosť. Ozaj som občas nechápala, prečo sa s ním mama nerozviedla, keď som bola menšia. Mne by ani moc nechýbal. A jej by bolo určite ľahšie bez takého diktátora, ako je on. My dve by sme to spolu zvládli. A bolo by nám lepšie. Asi by sme sa museli presťahovať, ale to by bolo určite to najmenšie zlo.

Nakoniec som sa však nejako odšuchtala do sprchy a splnila celkovo všetky svoje povinnosti. Úspešne som sa učesala, umyla si zuby, trocha sa nalíčila, dala si šošovky a následne sa aj obliekla. Sivé džínsy, čierna blúzka a čierne členkové čižmy. Nejako moc sa mi nechcelo rozmýšľať, čo si oblečiem a tak som prakticky chytila to prvé, čo som uvidela. Na hlavu som si ešte natiahla čiapku a s taškou prehodenou cez jedno plece sa pobrala dole. Modlila som sa, aby bolo už po hádke a otec preč, ale na moju smolu sedel pri kuchynskom stole, zatiaľ čo mama stála pri linke chrbtom k nemu a ozaj sa nedalo prepočuť, že plače.

„Dobré ráno." predniesla som sucho a na otca sa ani nepozrela. Namiesto toho som prešla k mame a objala ju okolo ramien. Mne sa pri pohľade na ňu chcelo plakať tiež, ale takú radosť otcovi neurobím. Sme silné a jedného dňa sa mu určite postavíme. Takto proste nemôžeme žiť večne.

„Dáš si niečo na raňajky zlatko?"

„Nie ďakujem. Mala by som ísť, inak budem meškať."

„Tak bež. Ľúbim ťa."

„Aj ja teba mami." skôr, ako som ozaj išla som jej ešte dala pusu na líce a následne si obliekla kabát, ktorý visel pri dverách. Na hlavu som si natiahla kapucňu a pomaly sa vybrala smerom ku škole. Pohľad mi občas zablúdil doprava poza domy, kde sa tiahol les a ja som následkom toho, mal v hlave zas len Thea. Mám sa s ním vôbec pokúsiť hovoriť po tom včerajšku? Čo ak som ho niečím nahnevala? Proste...ja v podstate ani nemám jasno, čo k nemu cítim. Alebo čo by som mala očakávať, keď som s ním. Zároveň však viem, že sa s ním cítim lepšie, ako s Calebom. To je teda isté.

„Bernadet!" okamžite som sa otočila za hlasom a uvidela Paulu, ako jedna radosť beží mojim smerom. Vyzerala v trocha lepšej nálade, ako posledné dva týždne.

„Ahoj. Akoto, že ideš takto neskoro? Väčšinou si vždy v škole skôr, ako ja."

„Ani neviem. Nejako som nedokázala odísť skôr."

„Zaujímavé." nahodila som pobavenú grimasu a potom už len celú cestu počúvala jej nadšené rozprávanie. Vraj boli s rodičmi a nejakými priateľmi na chate a kamarát jej otca, tam mal syna o rok staršieho, ako je ona. A samozrejme, že teraz, keď je nezadaná si môže dovoliť flirtovať s kým chce. Len som sa jej divila, že pri tej zlej nálade čo šírila všade naokolo, sa dala na niečo takéto, len dva týždne po tom, čo sa s niekým rozišla. No ona bola v týchto veciach takáto...odvážne? Trúfalá? Jednoducho bola v tomto smere všetko, čo som ja nebola. Veď neviem s chalanom ani normálne hovoriť a nieto si ešte nejakého ozaj získať.

„Ty čo si prosím ťa robila s hentým včera? Chalani v triede si robili žarty, že už ťa určite nikdy živú neuvidíme. Vraj ťa pôjde zabiť do lesa a potom zakopať na svoju záhradu. Vraví sa, že žije niekde tam v lese úplne sám." pane Bože! Toto mi chýbalo ozaj najmenej. Čo mu akože nedajú pokoj? Absolútne ho nepoznajú.

„Niečo som sa pýtala."

„Maľovali sme plot. Stačí?" opýtala som sa dosť podráždene, ale ona sa netvárila, žeby si s odpoveďou vystačila. Nanešťastie teda.

„Čo ty za ním stále beháš?"

„Nemôžem? Dá sa s ním ozaj v pohode porozprávať." ešte skôr, ako som vôbec vyslovila posledné písmenká v slove, vybuchla do smiechu, až ma myklo od údivu. Ozaj správne chovanie kvázi najlepšej kamarátky.

„Tak porozprávať? Povedz mi ktorý človek, čo to má v hlave v poriadku, by sa s ním rozprával?"

„Aha, takže ja nemám podľa teba všetkých päť pokope? To si tým myslela?" oborila som sa na ňu a rozhodila rukami, až som ju tou pravou buchla do nosa. Síce som zahrala, že som to nechcela, ale vo vnútri som bola so sebou ozaj spokojná.

„Ja ťa len nechápem. Ten chalan nie je normálny. A hlavne od vtedy čo...no odkedy sa stalo to s jeho rodičmi."

„Čože?" nemala som ozaj ani potuchy o čom hovorí, ale asi aj ona pochopila, že zašla priďaleko. Čo také sa mohlo stať s jeho rodičmi? A prečo ja o ničom neviem? Chcela som aby mi o tom Paula povedala, ale nakoniec som si len zahryzla do jazyka a mlčala. Ak bude Theo chcieť, raz mi o tom porozpráva. Teda dúfam, že sa dostaneme až tam, kde si budeme na toľkoto dôverovať.

Dúfala som, že sa dám nejako dokopy, keď prídeme do školy, ale už len Caleb, ktorý stál pred triedou ma nútil ísť skočiť z mosta. Prečo ma každý takto strašne trápi? A on mi pritom nemusel ani nič povedať. Stačil aj jeden pohľad a hneď som išla vyvracať raňajky, ktoré som ani nemala. Irónia ja viem.

„Tebe sa čo stalo zlato? Vyzeráš, akoby ťa prešlo auto."

„Ty teda vieš zalichotiť." odsekla som a prerazila si vedľa neho a ďalších dvoch cestu do triedy. Keďže som mala ešte dobrých desať minút do zvonenia, rýchlo som si zložila veci a zas triedu aj opustila. Nechcelo sa mi tam vysedávať a navyše som chcela zistiť, či sa aj dnes nejako vyhnem vyučovaniu. Hneď ako som bola preč od každého, som vytočila Theove číslo, ale smiech nejakých báb za mnou ma donútil sa na chvíľu obzrieť, až som svojou nepozornosťou zas do niekoho vrazila. Mobil som v momente pevne zovrela v ruke, zatiaľ čo ten niekto ma dosť silno chytil pod ramenami a tým som zostala na nohách.

„Kedy sa konečne naučíš pozerať sa pred seba? V jednom kuse zakopávaš, alebo do niekoho narážaš myška."

„No haha. Práve som ti volala." povedala som dosť pokojne a odvážila sa zodvihnúť hlavu a pozrieť mu do očí. V jeho hlase som síce počula nejaké to napätie, ale oči hovorili zo všetko. Robil si zo mňa srandu. A to bolo dobré znamenie.

„A prečo? Po včerajšku som to teda ozaj nečakal."

„Ty si bol ten, čo sa so mnou nebavil. Takže to prosím nezvaľuj na mňa."

„Ako myslíš. Ale ja by som si prosil odpoveď na svoju otázku."

„Chcela som vedieť, či ma aj dnes zachrániš." bez odpovede mi proste vzal bradu medzi palec a ukazovák pravej ruky a otočil mi hlavu doľava, takže práve k oknám. Vôbec som nechápala čo tým myslel, ale v tej chvíli ma to ani nezaujímalo. Nechala som sa unášať tým pocitom, tou horúčavou ktorá ma zrazu obliala, v momente kedy sa ma dotkol. Srdce sa mi v momente rozbúchalo šialenou rýchlosťou, až som mala pocit, že sa nedokážem ani nadýchnuť.

„Už ti to došlo?"

„Prosím?" potriasla som hlavou, aby som sa ako-tak spamätala, ale ešte ani to nestačilo. No jeho smiech, ktorý som tiež počula iba ako nejakú ozvenu, ma trocha prebral. Ale ozaj len trocha.

„Prší ty múdra. V daždi sa asi maľovať nepôjde."

„Aha...veď...veď jasné. Máš pravdu." PANE BOŽE! Môže byť niekto tak strašne trápny, ako ja? A potom, že prečo nikoho nemám. Kto by chcel niekoho, ako ja? Teda okrem Caleba. To je však prípad sám o sebe. Aj so svojim otcom, s ktorým mám mimochodom dnes zas tréning. Volejbal nám dnes našťastie odpadol, takže aspoň od toho si môžem vziať nejaký ten oddych.

„A niečo iné nemáš? Nechce sa mi sedieť na hodinách."

„Nič také, prepáč. Nejako to hádam vydržíš. A navyše asi zostanem doobeda tu so strýkom, takže ak budeš už moc zúfalá pokojne príď."

„Nebudem ťa otravovať?" opýtala som sa ešte stále dosť omámená, ale aspoň som sa medzičasom ako ma pustil, trošičku upokojila. Na toto by som ho mala nejako upozorniť. Keď budem pri ňom zažívať takéto šoky až moc často, určite pri ňom raz dostanem infarkt. A to by som teda nerada.

„Ak áno, tak ťa vyhodím, takže o to sa báť nemusíš."

„No ty si teda milý." prevrátila som očami, no ten otrasný zvuk zvončeka, ma okamžite vrátil do reality na sto percent. Nechcela som však ešte ísť. Možno keby mohol ísť Theo so mnou, aj by som sa do triedy vrátila, ale takto...nie ďakujem. A navyše keď tam je Caleb a otravná Paula.

„Nemala by si už ísť?"

„Nie."

„Ale hej. Nechcem, aby si kvôli mne meškala. Potom sa vidíme...teda možno." prikývla som, no na žiadne ahoj, ani nič podobné som sa nezmohla. Proste som sa len s tým dementným úsmevom pozerala za ním, až kým som ho nestratila z dohľadu. A aj keď som ozaj nechcela, následne som si musela napochodovať do triedy. Paula si na moju smolu sadla k Olívii, ďalšej babe, čo je s nami v družstve a ja som musela nakoniec sedieť s Calebom. Bohužiaľ teda. Ani on si neodpustil nejaké tie reči ohľadne včerajška. A ak som neprehltla hádam aj cez dvadsať nadávok na Thea za jednu hodinu, tak prisahám, že ani jednu. A darmo som ja niečo povedala na jeho obranu...Caleb aj tak vyhral. Ale ako myslí. Týmto ma aspoň uisťuje, že robím ozaj dobre, že s ním nechodím. A v podstate...čím viac ho ostatní zhadzujú, tým viac túžim po tom, aby som im ukázala, že on taký ozaj nie je. Tým viac ho chcem spoznať a možno tým ozaj ukázať každému jednému, kto si z neho robí žarty, že je oveľa lepší, než si oni myslia.

Nakoniec som ešte nejako pretrpela aj zvyšných päť hodín, no po vyučovaní som mala ísť za našim trénerom. Mala som z toho dosť divný pocit, ale nemohla som sa tomu bohužiaľ vyhnúť. No na druhej strane som sa takto aspoň zbavila Caleba, ktorý chcel ísť so mnou domov. Paula tá sa asi hnevala za to ráno, lebo po zvyšok dňa, so mnou neprehodila ani slovo. A nebola som dokonca ani za Theom. Chcela som, ale ja neviem...asi som sa bála, že by som ho len otravovala. Ja som nikdy nebola ten typ, čo za niekým dolieza, takže som ozaj nenabrala odvahu. To je asi aj ďalší dôvod prečo som sama. V jednej chvíli túžim po pozornosti, ale v okamihu kedy ju aj ozaj dostanem, sa radšej stiahnem do kúta a modlím sa, aby ma nechal každý na pokoji.

Navyše som sa bála aj ísť po škole domov. Ak bol otec ráno doma keď som odchádzala, znamenalo to, že má dnes voľno. A po tej scénke nemám náladu na nejaké jeho reči. Navyše ma určite zas bude vypočúvať ohľadne tréningu a to už ozaj nezvládnem. A ani ten tréning. Len pri pomyslení, že sa tam musím zas vrátiť, sa mi chcelo plakať. Prečo práve ja?

Po tom, čo som o všetkom možnom popremýšľala sediac na parapete na chodbe, som sa konečne odvážila naozaj ísť za trénerom. Bála som sa aj jeho. Je tiež podobná povaha ako otec, že do každého rád rýpe a kontroluje ich. Tí dvaja by si ozaj mohli podať ruky a založiť si vlastnú diktatúru.

„Som rád, že si nakoniec prišla Bernadet. Pokojne si sadni." ukázal na stoličku vedľa dverí v jeho kabinete a síce dosť neochotne, ale sadla som si. Tašku som si zložila k nohám a dosť nervózne som sa pohrávala s gumičkou do vlasov, ktorú som si stiahla zo zápästia.

„Prečo som mala prísť?"

„Chcem vedieť ako ti to ide na tých tréningoch, o ktorých hovoril tvoj otec."

„Dá sa." povedala som tak ticho, až som si myslela, že ma možno ani nepočul. Nevedela som čo povedať. A určite mu tu nebudem vykladať celý príbeh o tom, ako veľmi sa mi tam nechce chodiť a, že by som radšej skočila z mosta.

„A ako si sa teda rozhodla? Už musím spísať súpisku na novú sezónu."

„Počkať! Vy ma nenútite hrať?"

„Jasné, že nie. Je to na tebe." bodaj by bolo. Mala som sto chutí povedať, aby ma tam nepísal, ale...otec. Ak by som to ozaj urobila ten ma stiahne z kože, to je isté. No na druhej strane by to bola aj nejaká tá pomsta za to, ako sa správa k mame. Ona si to nezaslúži, lebo ozaj pochybujem, že by jeho chovanie dokázala okrem nej strpieť nejaká iná žena.

„Tak?"

„Ja..." proste som nevedela čo povedať. Ja som na tej súpiske vonkoncom byť nechcela, ale na druhej strane som mala jasno, že pre pokoj v rodine by som to mala urobiť. Aj keď...je to môj život. Ja by som sa mala rozhodovať čo chcem a čo nie. Nemala by som žiť tak, ako to chce niekto komu na mne poriadne ani nezáleží.

„Nie. Nechcem tam byť!" povedala som po chvíľke tak rozhodne, ako som len dokázala. A podľa trénerovho pohľadu som usúdila, že to aj čakal. No čo už? Niekedy je ozaj nutné si presadiť svoj názor a postaviť sa proti davu. Nemôžem byť stále ticho a tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď vlastne nie je.

„Dobre. To je všetko čo som chcel. Môžeš ísť."

„Ďakujem. Dovidenia." on mi len na pozdrav kývol hlavou, no ja som už v momente kedy som vychádzala z dverí potláčala slzy všetkými silami. Určite si toto ešte odskáčem. A ozaj nie málo.

„Ty čo si potom neprišla? Čakal som ťa." v momente som pozrela za hlasom a ozaj mi padlo nevýslovne dobre, keď som uvidela Thea. Nech už to robí akokoľvek, proste vždy sa zjaví vtedy, keď ho potrebujem. Nebola som však hrdá na to, že ma zas vidí takto. V ten večer čo som sa od neho vrátila, som si sľúbila, že už plakať pred ním nikdy nechcem.

„No dobre...pokojne hovor, čo sa stalo. Počúvam ťa."

„Nechcem o tom teraz hovoriť. Ja...mala by som už ísť."

„Ozaj?" prikývla som, ale vo chvíli kedy som chcela okolo neho prejsť, sa postavil predo mňa a jednoducho ma ísť nenechal. Lenže ja som nechápala prečo. Prečo sa o mňa tak zaujíma?

„Najprv poď so mnou. Trocha si zahádžeme na kôš."

„Prosím?" nechápavo som nadvihla obočie, no to ma on už držal za ruku a ťahal ma za sebou do telocvične. Mne nebolo práve jasné, čo tým myslel, no znelo to lákavo. A predsa len, som sa veľmi nechcela pred tréningom veľa zdržiavať doma. Tréner určite zavolá otcovi, takže doma to bude doslova červená zóna.

„Nebude nikomu vadiť, že sme tu?"

„Nie. Ja sem občas zájdem keď sa nudím." povedal a sotva som si ja zložila veci a obzrela sa za ním, už po mne hádzal basketbalovú loptu.

„Len mi nehovor, že aj ozaj trafíš do koša." podpichla som ho, lebo som bola fakt zvedavá, či to dokáže. Chalani totiž ozaj radi machrujú a potom keď príde na činy, nič sa nestane. No to sú proste oni.

„Tak ty o mne ozaj pochybuješ?"

„To si píš Theo."

„Len sa pekne pozeraj myška." hrdo sa postavil na jednu z čiar, čo boli namaľované na zemi a po chvíľke kedy asi odhadoval ako tú loptu hodiť, to ozaj aj urobil. Ja som ju pozorne sledovala, ale taký výsledok som teda nečakala. On ten kôš naozaj trafil. Lopta najprv z pravej strany narazila na obruč, ale potom pekne krásne padla cez dieru na spodku siete.

„Tak? Aký som? Aký som?"

„To bolo len šťastie. Tentoraz sa ti to už nepodarí." áno ozaj ma bavilo provokovať ho. A aby som bola úprimná, na nejaký ten plač som pri ňom aj dokonale zabudla. On je jednoducho nejaký ten dokonalý liek na dušu.

„A čo keby si sa predviedla ty? Aj ja som zvedavý, či sa trafíš."

„Kedykoľvek." povedala som sebavedome, aj keď som viac ako dobre vedela, že netrafím ani keby sa čo dialo. Za celý život sa mi to podarilo asi tak trikrát. Možno ani toľko. No aj tak som to urobila. Ako tak som si prezrela kôš a nakoniec som hodila loptu. Pre istotu som zavrela oči, no v momente kedy som začula jeho smiech, mi bolo jasné, že som netrafila. Čo už no?

„Kedykoľvek? Naozaj?"

„Hej! Teraz trafím určite!" výstražne som zdvihla ukazovák, ale nepodarilo sa mi trafiť ešte ani na desiaty krát. Theo sa už dobre, že nezadrhol od smiechu, zatiaľ čo ja som sa stále snažila ukázať mu, že to dokážem aj ja. No myslíte, že sa mi to podarilo? Ani náhodou.

„Dnes ti to nejako nevyšlo."

„Asi nie." povedala som s povzdychom, no keď som vytiahla mobil z vačku, aby som skontrolovala hodiny, všetko ako dobrá nálada sa okamžite vytratilo. Za hodinu mám ten hnusný tréning a navyše si musím ešte aj skočiť domov po veci.

„Po tom včerajšku asi nemá význam aby som sa pýtal, či pôjdeš so mnou aj dnes, čo?"

„Vieš, že by som aj išla? No ozaj nemôžem. Mrzí ma to Theo. A aj teraz...už by som mala ísť." nechcela som odchádzať, lebo mi tu s ním bolo ozaj dobre a najradšej by som zostala až kým by nás niekto nevyhnal. Ale keď sa to tak vezme v podstate by som teraz už ani nemusela chodiť na žiadne tréningy. Ak nebudem hrať, môže mi byť predsa ukradnuté, či som vo forme, alebo nie. Ak sa to tak vezme, tým čo tam musím robiť určite svojmu kolenu nijako nepomáham.

„Tak bež. Vidíme sa zajtra?"

„Určite a...možno ti večer napíšem."

„Len možno?"

„Hej." povedala som s úsmevom a pobrala sa. Ako je možné, že vám niekto za tak krátku chvíľu totálne pomotá hlavu? A hlavne, ako môže mať na vás takýto silný vplyv? Tie chvíle keď som s ním sa proste cítim, akoby som bola na vrchole sveta a všetko mi ležalo pri nohách. A takýto pocit sa niekedy ozaj zíde. Domov som sa dosť ponáhľala, no v momente kedy som už stála pred dverami som zaváhala. A ozaj nie málo. Bála som sa v akej bude otec nálade. Už keď som len otočila kľúč v zámke som počula približujúce sa kroky ku dverám a čobolo horšie aj mamin krik.

„Tak tu si! Čo to má znamenať?! Akoto, že si povedala, že nebudeš hrať?!" v prvej chvíli keď ma zdrapil za lakeť a chrbtom sotil o dvere som si myslela, že mi aj jednu vrazí, no mama stihla chytil jeho ruku, ktorú mal už pripravenú a tak to potom namiesto mňa schytala ona.

„Niečo som sa ťa pýtal, tak si prosím odpoveď!"

„Prečo som to urobila? Lebo to tam nenávidím! Preto! A rovnako nenávidím aj teba!" nabrala som odvahu, aby som ho od seba trocha odstrčila, no sotva som spravila krok, že odídem do izby som schytala tak silnú facku, až som stratila rovnováhu a skončila na zemi. Mama tá si ku mne okamžite kľakla a objala ma, zatiaľ čo ja som si uplakanú tvár aj s boľavým lícom skryla do dlaní a takto sme tam v podstate museli počúvať jeho výbuch hnevu aj dobrých desať minút.