„Prosím povedz mi, že rozumieš rovniciam s tromi neznámymi."

„Že čomu?" čakala som, že bude prekvapený, ale, že až natoľko? Ten na mňa doslova pozrel, ako na zjavenie. No aj tak vyzeral bohovsky, ako vždy. Celý v čiernom pri čom jeho vlasy absolútne vynikali. Šťastie, že som nespadla na nos, keď som ho uvidela. A tie jeho oči...ach Theo.

„Píšeme test z matiky a ja neviem absolútne nič. Musíš ma zachrániť."

„Nemusím myška. Ale posnažím sa." naozaj mi odľahlo, keď nahodil ten svoj nádherný úsmev, ktorý mi dokonale prežiaril deň. Aj taký ten zamračený a chladný, ako bol dnes. Už od rána to vyzeralo, že bude pršať a aby som bola úprimná, určite nebolo viac, ako pár stupňov nad nulou. Ale tak čo som už mohla čakať? O pár dní tu máme predsa november.

„No čomu nechápeš?"

„Úprimne? Ničomu čo sa tu píše. Včera som nad tým sedela celé poobede a nič."

„No ver, že v takýchto som ani ja nebol dobrý." verila som mu. Ozaj. Úprimne...kto normálny chápe matematike? Dnes už takých ľudí pomaly spočítate na prstoch jednej ruky. Bez žartu. No aj tak...bol tak strašne zlatý, keď sa do toho pustil, aj keď vlastne ani nevedel čo robí. Už len tá snaha sa cení. A navyše od neho.

„Je ten test veľmi dôležitý?"

„Asi ani nie."

„Takže by nevadilo, ak by si na hodine chýbala?" zvedavo som nadvihla obočie, no to už ma on držal za ruku a ťahal niekam za sebou. Sotva som stihla schmatnúť do ruky zošit z matematiky, ktorý som mala na parapete. A to ani nemusím hovoriť, ako na mňa jeho dotyk pôsobil. Bola som totálne hotová. Aleže totálne. Zároveň však aj zvedavá, kam ma to berie.

Z druhého poschodia sme zišli až na prízemie a potom sme zamierili na druhú stranu, ako je kancelária riaditeľa a zborovňa. Samozrejme, že na nás celú cestu zízal nejeden človek, no nejako mi to ani nevadilo. Bola som Theom totálne unesená. A ak sa to tak vezme...je to vlastne ich škoda. Kvôli svojej povrchnosti a odsudzovaniu nespoznajú, čo je vlastne zač. Čo ma však šokovalo, bolo to samotné miesto kam sme išli.

„To sa budeme zašívať tu u školníka? Naozaj?"

„Nebudeme sa zašívať. Budeme pracovať."

„Prosím?" nechápala som čo tým myslí...dokonca ani v momente, kedy mi podal štetec na maľovanie a malý kýbeľ s bielou farbou. Čo ma však trápilo viac, bolo, že akurát vošiel dnu aj pán Davin. Vysoký, trocha pri tele, bledohnedé vlasy, modré oči a v tom momente dosť zmätený výraz tváre. Čiže tak v skratke náš školník.

„Ale, čo ty tu Bernadet?"

„Prepáčte pán Davin, ja..." ozaj som nevedela čo mám povedať. Proste som tam pred ním postávala so štetcom a kýbľom farby, zatiaľ čo Theo bol zatiaľ ani neviem kde. Zrazu sa proste len vyparil. Ozaj skvelé. Tak on ma sem zatiahne a ja budem tá zlá?

„Ja som ju zavolal. Mohol by si ju vypýtať dnes z vyučovania?" bola som vďačná, že aj keď som ho nevidela, aspoň slovne sa ma zastal. A o chvíľku aj vykukol spoza škatúľ s rovnakým štetcom v ruke, ako som mala ja.

„A to už prečo?"

„Potrebujem s tým plotom pomôcť."

„Podľa mňa by si to zvládol aj sám." povedal pán Davin, no ako som si všimla Theo nie je ten typ, čo sa nechá len tak odpísať. Práve naopak. Podišiel ku mne, jednou rukou ma objal okolo ramien a pritiahol si ma k sebe, až som mala ozaj čo robiť, aby som to vôbec ustála. Toto mi predsa nemôže len tak robiť. A hlavne nie takto z ničoho nič.

„Len sa na nás pozri. Bude z nás úžasný tým."

„Ja neviem Theo."

„Prosím." bolo naozaj zlaté, ako dobiedzal. A aby som bola úprimná aj ja som tak nejako dúfala, že nakoniec na našu hru pristúpi. Stráviť s Theom celý deň by bolo proste dokonalé. Presne ako keď som mala tú neskutočnú možnosť zostať trocha u neho.

„No dobre. Pôjdem za zástupkyňou a skúsim to vybaviť. Koľko by si mala mať dnes hodín?"

„Sedem."

„No, tak to presne stihnete aj dokončiť. Ale nech to je urobené riadne." obaja sme ako na povel prikývli, zatiaľ čo on len s úsmevom pokýval hlavou a po nejakej ten prednáške nás tam nechal. Podľa toho čo nám povedal mi bolo jasné, že ideme natierať plot. Síce som nič také ešte v živote nerobila, s Theom to bude určite zábava. No byť na jeho mieste pripravím sa na dosť veľa otázok.

Tašku som si nakoniec nechala tam a len čo zazvonilo sme sa pobrali na dvor, kde nás čakala práca. Ako tak som si ten náš plot prezerala ozaj potreboval premaľovať. Len mohli zvoliť možno trocha inú farbu, než je biela. Ale tak aspoň to bude ladiť s fasádou budovi.

„Takýto pondelok si nečakala, čo?"

„To teda ozaj nie. Ďakujem, že si to vybavil."

„V pohode. Aspoň tu nemusím byť celý deň sám." no to teda nemusí. Jediné v čo som však dúfala, bolo, že aj on je z mojej spoločnosti rovnako nadšený, ako ja z tej jeho.

„A prečo toto vôbec robíš ty? Alebo lepšia otázka je asi, odkiaľ poznáš pána Davina?"

„Je to otcov starší brat. A prečo to robím ja? Od leta mu tu vypomáham keď to potrebuje. A samozrejme, že v takých prípadoch dostanem za to aj zaplatené." no to ma teda podrž! Týmto sa vlastne aj všetko vysvetľuje. Preto ho tu tak často stretávam. A hlavne preto som mala aj tú možnosť ho vtedy večer po tréningu vidieť hrabať listy. Ale takto teraz aspoň viem, že ho tu ešte budem stretávať určite aj naďalej.

„Niečo takéto si určite nečakala, čo?"

„No to teda nie."

„Ale aspoň som ti takto urobil voľný deň." s úsmevom som prikývla a vlastne sme sa aj pustili do práce. Kýbeľ s farbou som položila na zem a ten bol vlastne aj to, čo nás od seba delilo. Každý si pracoval na svojej strane zatiaľ čo sme sa doberali ako to len išlo. Smiali sme sa, vtipkovali a proste sa cítili dobre. A musím povedať, že nám tá práca išla tiež dosť dobre a rýchlo. No najviac srandy bolo, keď sme už obaja boli od seba riadne ďaleko, takže sme museli po sebe kričať pomaly cez celý areál.

„Načo sa vôbec plot maľuje teraz na zimu?"

„Vraj príde nejaká inšpekcia, či čo. Takže musí byť všetko tip-top. No nevadí. Aspoň dostanem zaplatené."

„Aj ja dostanem niečo? Predsa som polovicu urobila."

„Ešte si to premyslím." zakričal mi naspať, no skôr ako som sa nazdala už bol pri mne a ja som sa nemala ako ubrániť. Bez ľútosti mi s jeho prstami od farby trocha zababral nos a aby toho nebolo málo, na obe líca mi ešte nakreslil aj fúzy. A samozrejme, že sa na mne hneď aj dobre začal zabávať.

„Tak a teraz už vyzeráš ako ozajstná myška. No pristane ti to. Len ešte..." namiesto toho, aby dokončil vetu mi len dosť rýchlo vyslobodil vlasy z gumičky, takže mi na chvíľku voľne padli na plecia. Vravím na chvíľku, lebo sa do nich takmer hneď zaprel vietor, takže som ich mala rozfúkané na všetky strany.

„Takto je to lepšie."

„Tak teda ďakujem za mejkap. A aj za pekný deň."

„Ale? Páčilo sa ti so mnou?" prikývla som zatiaľ, čo sme sa už pomaly pobrali dnu. Bola dosť zima, ale nejakým zázrakom sa dážď ešte stále statočne držal. A dúfala som, že to tak aj zostane minimálne kým prídem domov a kým tá farba aspoň, ako tak nezaschne. Predsa by len bola škoda, ak by naša práca vyšla nazmar.

„Čo také máš na pláne dnes poobede?"

„Neviem ešte. Učiť sa veľmi nemám, takže sa asi budem len tak nudiť."

„Nezašla by si so mnou vyvenčiť Elzu? Pôjdeme hore na skaly, kde sme sa minule videli."

„Budeš mi tam zas predvádzať kliky bez trička?"

„Možno." no tak to naozaj musím ísť. Aj minule, keď sme sa ešte len sotva poznali som bola z neho totálne hotová, tak aké by to bolo ešte teraz? A hlavne po dni, ako bol ten dnešný?

„Ak nebude doma môj otec, tak by v tom nemal byť problém." povedala som zatiaľ čo som sa hrabala vo svojej taške. Nakoniec som v peračníku našla čiernu fixku ktorú som hľadala a podišla k nemu. Skôr, ako by sa pustil do nejakého protestu som zo vzala za ruku a vyhrnula mu rukáv na svetri. On sa len usmieval jedna radosť, zatiaľ čo ja som mu na ruku písala svoje telefónne číslo. Ani sama vlastne neviem čo som si od tohto celého sľubovala, ale keď on ma proste celú tak strašne oblbol.

„Až takýto rázny krok som teda nečakal. No ďakujem. Možno sa ti ozvem."

„Možno?"

„Nechcem nič sľubovať." možno to tak bolo aj dobre. Predsa len by som sa potom mohla sklamať a pri ňom by som nič takéto nechcela. Nechcela by som, aby sme dopadli ako ja a Caleb. Proste tak, že sa jeden snaží a ten druhý nemá záujem. Pri ňom sa proste v tomto smere nechcem popáliť.

Nakoniec sme ešte prehodili pár slov a naše cesty sa následne rozišli. On ešte zostal a ja som sa pobrala domov. Samozrejme, až po tom, čo som si umyla tvár od farby. No celú cestu som mala výnimočne dobrú náladu. Aleže naozaj. A po druhé som sa modlila, aby otec nebol doma až do večera. Bola som si istá, že mama ma s Theom von pustí. Veď aj včera...dosť veľa sme o ňom hovorili. Opísala som jej ako presne vyzerá, keďže vtedy večer ho veľmi nevidela, povedala som jej o tom, ako sme sa stretli vtedy na skalách, ako som skončila u neho a tak. Proste som sa ho snažila vykresľovať v tom najlepšom svetle, v akom sa len dalo. A ozaj to nebolo ťažké.

„Som doma!"

„Počujem zlatko, počujem." zakričala mi mama z kuchyne a podľa jej dobrej nálady som okamžite usúdila, že otec pracuje. Chvalabohu.

„Dokedy je dnes otec v práci?"

„Vravel, že príde až nejako neskoro večer. Prečo? Nebodaj si s ním mala nejaké plány?" rázne som pokývala hlavou a doplachtila do kuchyne. Po celej kuchyni rozvoniavala pečená ryba, ktorú som od nej neskutočne milovala.

„Tak...keďže sme teda len my dve pustila by si ma von?"

„S Paulou?" pokývala som hlavou a už v momente kedy na mňa pozrela som vedela, že jej došlo o koho sa jedná. A Paula? Tá sa so mnou od toho rozchodu ani riadne nebaví. Teda skoro s nikým. Na jednej strane tomu akože chápem, ale tak ani toto nie je riešenie. Niečo budem musieť urobiť.

„Takže s Theom, však?"

„Hej. Ale ešte uvidím či sa mi vôbec ozve. No bol to jeho nápad. Dnes sme spolu navyše maľovali školský plot, takže som nebola na vyučovaní."

„Maľovali plot?" vedela som, že sa jej to bude zdať divné, ale tak čo už? Bolo to veľmi príjemné a navyše sme mohli byť osamote celý čas. No a uznajte...nie je originálne baliť chalana pri maľovaní plotu?