Vziať do rúk loptu a pobrať sa s ňou, až za hraciu čiaru. Tam sa párkrát zhlboka nadýchnuť a následne pristúpiť k čiare. Vystrieť chrbát, ruku v ktorej držíte loptu vystrieť dopredu a tú druhú si pripraviť na to čo príde. No a potom už len vyhodiť loptu a jedným silným úderom ju poslať až na druhú stranu siete, čo možno najprudšie, ako sa len dá. To je taký ten základ pri volejbalovom podaní.

A čo potom? Rýchlo sa vrátiť na miesto a znova sa zohrať s tímom, aby keď sa lopta dotkne zeme sme boli my tí, ktorí budú mať o bod viac. V takýchto chvíľach nie je čas na nejaké výhovorky. Ste na ihrisku, tak musíte hrať, ako najlepšie vám to len ide. Aj keď...aj keď vás to v podstate nebaví. Presne ako mňa. Celý tento „volejbalový život“ mám len kvôli rodičom. Oni chceli, aby som sa niečomu venovala, ale zabudli pri tom na dosť podstatnú vec. Vypočuť si môj názor na vec. A verte mi, vzdorovať môjmu otcovi, je ako dráždiť býka červenou šálov. Niekedy by som povedala, že ešte aj nebezpečnejšie.

Čo je však na dnešnom tréningu ešte horšie ako samotný fakt, že som tu dá sa povedať nasilu? Je to môj prvý tréning po troch mesiacoch. Ešte cez letné prázdniny som bola ozaj „šikovná“ a spadla som na jednom tréningu, tak nešťastne, že som tým riadne zavarila svojmu kolenu. Okrem modriny ktorá mi asi tri týždne pohrávala medzi fialovou, modrou, žltou a ja ešte neviem akou, som si tam vnútri narobila ozaj nemalú šarapatu. Nejako mi tam pri tom páde celé jabĺčko, akoby prasklo. No a uznajte, že potrvá, kým sa nejaká kosť opäť zrastie. A hlavne niečo takéto. A aby som sa už konečne dostala k tej najhoršej časti....po všetkých tých kondičných somarinách čo sme mali pred hrou, som bola totálne hotová. Za tie tri mesiace, čo som okrem chodenia nerobila ozaj žiadnu inú aktivitu, som o svoju kondičku prišla. Sotva som vládala po jednom kole v našej telocvični popadnúť dych, zatiaľ čo som si bola absolútne istá, že mi srdce prerazí cez rebrá a vyskočí niekam na podlahu. Jednoducho totálna pohroma. A na následky toho, som na ihrisku postávala ako mátoha, čo len čaká, kedy ju lopta zasiahne priamo do tváre, aby sa už zobudila.

„Moja!“ skríkla som, keď ma kričanie ostatných nejako vrátilo do reality. Videla som, že lopta neletí nijako extra prudko a tak som zaujala pevný postoj a s rukami mierne pokrčenými v lakťoch a zdvihnutými nad úrovňou hlavy, som na ňu čakala. Ani na sekundu som z nej nespustila oči a keď už bola dosť blízko, odbila som ju dopredu kde stála Ellie. Naša nahrávačka. Ona ju ladným odbitím posunula Paule, ktorá sa z rozbehu odrazila a riadne silným smečom ju dostala opäť na druhú stranu siete. A tam sa lopta konečne dotkla zeme.

„Výborne dievčatá. Na dnes to balíme, takže sa vidíme zas zajtra ráno.“ ozvalo sa zrazu od dverí v ktorých stál náš tréner. Muž v strednom veku. Ani nie moc vysoký, so špinavo blond vlasmi a dvoma modrými kukadlami, ktoré neprehliadnu na ihrisku, ani najmenšiu chybičku.

„Bernadet počkaj chvíľku. Mal by som na teba pár slov.“ povedal v momente, kedy som už takmer prešla dverami. Síce som vedela, že nebudem počuť žiadnu chválu, nemala som na výber.

„Áno pán tréner?“

„Tvoj dnešný výkon...no...“ už len jeho pohľad mi stačil k tomu, aby som vedela, že ani nechcem počuť čo bude ďalej. A aj keď mi na tom vlastne ani nezáležalo, mrzelo ma to. On ma síce nikdy nemal rád, ale aj tak ma mrzelo, že som ho sklamala.

„Ja viem. Nebolo to také, ako by ste čakal.“

„To teda nebolo. Tvoj otec povedal, že si moc necvičila ani to, čo ti nakázal lekár, ale nečakal som, že to bude až takto zlé. Veď si nevládala ani zabehnúť klasických sedem kôl.“ to s tým cvičením bola pravda. Ozaj som to zanedbávala, ako sa len dalo. Potajomky som sa modlila, že keď budem po návrate dostatočne nemožná, konečne s tým budem môcť prestať.

„Mala by si mať nejaké súkromné tréningy, aby si sa vrátila do kondície Bernadet. Sezóna začína za tri týždne a ozaj by som ťa rád mal na súpiske.“

„Posnažím sa dať do kopy.“

„Dobre. Teraz bež. Už je dosť neskoro.“ na moje malé prekvapenie mi daroval povzbudivý úsmev, ktorý som však nevládala opätovať. Bola som unavená. A ani nie tak z tréningu, alebo zo školy. Ale z toho pretvarovania sa. Teda hlavne z toho.

Ešte chvíľu som len mlčky stála vo dverách a dívala sa na neho, ako dáva dolu sieť a ako upratuje lopty. Prišlo mi to tak zvláštne. Od základnej školy sa vlastne venujem niečomu, čo z duše neznášam, len aby som potešila iných. To je teda život. Ozaj skvelé.

Nakoniec som sa však pobrala do šatne, kde už boli ostatné väčšinou prezlečené a iba sa rozprávali. Áno uznávam, že s babami som si poväčšine rozumela, ale akoby sa za ten čas, čo som netrénovala niečo zmenilo, aj tam. Všimla som si, že dnes sa ani jedna nehrnula so mnou do reči. A ani teraz, keď by sme vlastne mali na nejaký ten rozhovor aj čas. Tým pádom, som sa radšej rýchlo prezliekla aj ja. Zhodila som zo seba tmavomodré tričko s čiernymi šortkami a čiernymi botaskami. Z háčiku som si zvesila čierne tielko a naň si prehodila tmavofialový pletený svetrík. Namiesto šortiek čierne džínsy s vysokým pásom a nakoniec som si obula svoje milované čierne Dr. Martensy. Z vlasov som si vytiahla gumičku a tým nechala svoje sivé kučery dopadnúť na ramená. Áno, áno...mám sivé vlasy. Pred pár mesiacmi som na internete videla nejaké tie fotky a tak som si povedala, prečo nie? A minulý víkend som si ich konečne zafarbila. Doma ma od toho samozrejme odhovárali, ale ja som sa nedala. Vedela som, že to chcem. Že proste potrebujem nejakú tú zmenu. A aby som bola úprimná, myslím, že k mojim modrým očiam sa dokonale hodia.

„Nechcela by si s nami skočiť na kávu Bernadet? Predsa sme dlhšie nikde neboli.“

„Teraz?“ opýtala som sa milo, zatiaľ čo som si nahádzala veci do tréningovej tašky a otočila sa k Paule. Tak možno sme sa predsa ani tak veľmi neodcudzili.

„Áno. Trocha si tak poklebetiť...a tak. A mali by sme aj prebrať nejakú taktiku na prvé zápasy sezóny.“

„Tak dobre. Myslí, že by v tom nemal byť problém.“ usmiala som sa, no možno bolo vidieť, že nebol práve dvakrát úprimný. Áno robilo mi istú radosť, že ma ešte stále berú ako jednu z nich, ale...ja neviem. Asi som o to ani nestála. Predsa len nechcem byť už súčasť družstva. A preto aj verím celý čas, že keď budem dostatočne nemožná, tak ma nakoniec vyrazia a ja budem mať konečne svätý pokoj. Voči nim trocha nespravodlivé, ale tak čo už? Život ma naučil jednu dosť podstatnú vec. Vždy sa musíte najprv postarať o seba a až potom o druhých. Nech vás majú za hocijakých sebcov, vy by ste mali byť pre seba tá najväčšia priorita. Nech sa deje čokoľvek.

A tak sme potom aj skončili. Takmer celé družstvo sme sa pobrali do malej kaviarne hneď naproti škole. Ja som si ako vždy dala horúcu čokoládu, keďže som kávu moc nemusela. A viete čo bolo na tom celom najvtipnejšie? Všetky sa celý čas chovali, akoby som tam ani nesedela. Síce ma pozvali, ale vôbec to nebolo ako predtým. Za ten čas čo som ja nebola s nimi, sa toho udialo dosť a ja som proste nemala k veciam ktoré sa preberali, čo povedať.

Tak som si len posedávala z pohľadom upretým von oknom. Mala som dokonalý výhľad na trávniky, čo boli pred hlavným vstupom do školy. Aj napriek tomu, že už bolo šesť hodín a pomaly dosť veľká tma, tadiaľ ešte pobehovali nejakí študenti. Pravdepodobne išli z nejakých krúžkov, či doučovaní. Moju pozornosť však zaujalo niečo iné. Alebo skôr niekto iný. Mladý chalan, ktorý pri hlavnom vchode hrabal lístie. Už párkrát som ho z diaľky videla, ale nikdy nie z blízka. A vlastne ani neviem prečo. Všetci sa mu vždy oblúkom vyhli a niektorí „dospelí“ žiaci si neodpustili ani nejaké tie poznámky na jeho adresu. Väčšinou boli hlavne o jeho vlasoch. Mne však neprišli také zvláštne. Boli tak trocha rozstrapatené od podvečerného vetra. A ich farba? To bol ten najväčší skvost. Akoby krásne tekutá meď, kde tu s ohnivo ryšavým pramienkom.

„Pozeráš po tom čudákovi?“ ozvalo sa zraz vedľa mňa a ja som so sebou trhla tak rázne, až som skoro lakťom vyliala svoju čokoládu. Kristen ktorá sedela vedľa mňa sa len zachichotala, ale ďalej to neriešila. Radšej si odhrnula pramienok skvostne dlhých, plavých vlasov z očí a odpila si z kávy.

„Ani nie. Len som sa tak zapozerala do prázdna. No keď už sme pri ňom...kto je to?“

„Netuším. Len viem, že je divný. Každý to o ňom vraví.“ divný? Prečo divný? Lebo vyzerá troch inak? To ešte z nikoho predsa nerobí čudáka.

„Zmeňme radšej tému.“ navrhla som a naozaj to fungovalo. Kristen mi tam začala básniť o svojom novom objave z štvrtého ročníka a ja som sa ako správna kamarátka tvárila, že ju počúvam a som z toho nadšená. Popravde som však očami ešte párkrát zablúdila k nemu. Fascinoval ma. Od hlavy až po päty zahalený v čiernom s tými úchvatnými vlasmi. Škoda len, že bol ďaleko a nemohla som mu vidieť do tváre. Určite by som z nej dokázala niečo vyčítať. Niečo o jeho osobnosti.

K nejakému vymýšľaniu stratégie sme sa nakoniec ani nedostali, len sme tam presedeli hádam aj tri hodiny. Kým som sa potom cez celé mestečko došuchtala domov, všade už bola tma ako vo vreci. Mesiac už kraľoval oblohe v celej svojej kráse, zatiaľ čo hviezdy sa mu akoby všade naokolo klaňali. Ten jemný vánok počas mojej cesty dosť zosilnel, takže ani môj pletený svetrík, ma už pred zimou neochránil. Prsty na rukách som mala už celé premrznuté a práve preto som bola neskutočne rada, keď som konečne za sebou zavrela dvere nášho domu a vdýchla príjemne teplý vzduch, zmiešaný s vôňou horiacej višňovej sviečky.

Topánky, svetrík a tašku s vecami na tréning spolu s tou školskou, som nechala pri dverách a namierila si to do kuchyne. Moja mama sa ako vždy, jedna radosť zvŕtala pri šporáku a podľa toho neporiadku čo všade panoval som usúdila, že zas pečie. Dosť často robila rôzne torty na zákazky a musím uznať, že v tom bola šikovná. No a môj otec? On je ten čo zarába veľa a živý našu rodinu. Je účtovník a dovolím si povedať, že na dosť dôležitom mieste. Často však doma nebýva. Ráno odchádza ešte skôr, ako sa ja zobudím do školy a večer príde vždy neskoro. Tak vlastne potom aj vyzerá náš vzťah. Veľmi nijak.

„Čo dobré vypekáš?“

„Ahoj srdiečko. Ale...jednu tortu pre Sandrinu dcérku. Zajtra poobede oslavujú jej šieste narodeniny a tak chápeš, poprosila ma, či jej niečo nenapečiem.“

„A ty si samozrejme nemohla povedať nie, však?“  prikývla, zatiaľ čo vo veľkej miske miešala krásne ružovú polevu. Ako som videla podľa tvaru korpusu, rozhodla sa pre tortu v tvare srdca, ktorú ešte určite plánuje nejako krásne vyzdobiť. Určite si dá záležať. Presne ako vždy.

„Zajtra sa potom po škole prosím nezdržuj. Aj my dve pôjdeme na tú oslavu, dobre?“

„Musíme?“

„Bernadet pozri. Je to moja najlepšia kamarátka a vyzeralo by to ozaj neslušne, ak by sme len priniesli tortu a nezostali.“

„Ale čo tam budem ja robiť?“ rozhodila som rukami, aj keď som vedela, že keď ona povedala svoje, ja s ňou nepohnem, ani keby som ako chcela.

„To čo ja. Baviť sa s ostatnými.“

„Veď tam nebudem nikoho poznať mami.“ ona len s úsmevom pokývala hlavou a pustila sa do natierania polevy na korpus. Čím vlastne našu debatu ukončila. Ja som rezignovane odpochodovala ku chladničke a po jej dôkladnom prebádaní som zistila, že jediné schopné jedlo z jej obsahu, bude asi šunkový sendvič. Nakoniec som si k nemu spravila ešte čierny čaj s medom na zahriatie a odpochodovala som si hore do svojej izby.

Ako prvé som si samozrejme zapla notebook a kým som dojedla mala som už obkukané všetky novinky na internete. Síce som mala na pamäti, že by som sa mala aspoň na chvíľku venovať novému učivu z fyziky, ktoré máme na zajtra, nedokázala som sa prinútiť, aby som zišla dole pre tašku. Namiesto toho som si proste pustila príjemnú hudbu a vyvalila sa na posteľ, s očami zapichnutými do stropu. Bol tmavomodrý až miestami čierny, presne ako nočná obloha a boli na nej aj bielou nakreslené drobné hviezdičky. Steny som mala tiež tmavomodré, s podlahou z bieleho dreva a mojim milovaným bielym chlpatým koberčekov v strede.

O necelých pätnásť minút tresnutie dverami prehlušilo moju zónu pokoja a tak som radšej vypla hudbu. Aj keď sa mi nechcelo posadila som sa na posteli a s hlbokým nádychom som sa pobrala dole. Vedela som, že prišiel otec, takže by som sa mala ísť s ním privítať. Ozaj som nechcela počúvať žiadne poúčania.

Skôr, ako som však išla ozaj dole som zašla do kúpeľne a konečne si po dlhom dni vybrala kontaktné šošovky. Odložila som ich pekne na miesto a nasadila si okuliare. Klasické čierne Ray Bany v štýle Wayfarer. Áno nosím okuliare. Už od piatej triedy základnej školy. Najradšej by som šošovky ani nenosila, ale tak hrať volejbal s okuliarmi je trocha náročnejšie. Pri hre, lopte, spoluhráčoch, pokynoch od trénera a súperoch si mám ešte aj dávať pozor na okuliare? To je podľa mňa už moc.

Nakoniec som sa predsa len pobrala dole a pridala sa k rodinnej debate ohľadne plánov na víkend. Otec prišiel s návrhom, že by sme zašli do Dublinu, čo ozaj neznelo zle. Trocha vypadnúť z tohto zapadákova a užiť si život vo veľkomeste. Nákupy, prechádzka, super jedlá. Naozaj lákavé. A ako poznám otca, určite nakoniec pôjdeme.

Takže prvú kapitolu máme za sebou...dúfam, že som nesklamala a splnila vaše očakávania lásky :) no a ešte pár slov k obrázku...pridala som ho, aby ste si lepšie predstavili farbu jej vlasov a v podstate aj samotnú Bernadet si predstavujem nejako takto :)