„Čo robíš?" spýtam sa sestry, ktorej palec putuje zhora nadol po obrazovke. Prezerá si instagram.

„Oci?" jemne zaklopem na dvere a trocha pootvorím. Telefonuje s nejakým kamošom.

Posiela ma preč.

Zamierim do kuchyne.

„Áno, áno. Čo jedol na raňajky?"

„Mami?"

Rukou mi naznačí, nech odídem. „Pichnime mu teda dve jednotky."

Z vešiaka zvesím bundu. Obzriem sa ponad plece. Nezaregristujú, že im niečo alebo niekto chýba.

Kebyže bývame v byte vybehnem do rušného mesta, no, teraz vyšľapem do záhrady. Aj keď podmienky na hojdanie nie sú veľmi praktické, pri mínus desiatich stupňov by mi ten obrí zadok asi primrzne.

Ale možno odumrú nejaké tie tukové vankúšiky . . .

Sadnem si a nohami jemne udám tempo kolísania. Z úst vypustím obláčik pary, ktorý sa ihneď zrazí.

Cítim sa byť taká sama.

Niekto by samotu bral. Aspoň na odpočinutie z okolitého hektického života.

No, ja som s ňou obklopovaná neustále.

Vyciciava moju energiu.

Som ľudský tvor a ako aj živočíchy, aj my ľudia potrebujeme cítiť. Mať niekoho po blízku. Je zlé, keď túžim po empatii?

Stačí mi len . . .

Len jedno úprimné hrejivé objatie.

Nič viac nežiadam.

Len objatie.

Objatie pre moje ubolené srdce.