„Čo vo vás evokuje Holokaust? Čo vás ako prvé napadne?" postaví sa štíhla profesorka v stredných rokoch a sadne si na prvú lavicu pri katedre.

Znervózniem, keď na mňa príde rad.

Nevedela som, že sa toto robí na spoločensko-vednom seminári.

„Vlaky, krik, bolesť a hm, Sofiina voľba. Ako si musela vybrať dieťa, ktoré išlo na istú smrť."

„Viete si predstaviť, že k vám vtrhnú esesáci a máte desať, pätnásť minút na zbalenie sa do jedného kufra? Čo by ste si zobrali? Šperky?"

„Nabíjačku od mobilu!" zvolá jeden zo zadu.

„Brali židov, hendikepovaných. Dokonca merali nosy, čelá . . ."

Mám vysoké čelo, zobrali by aj mňa?