Vzdychnem si.
Opäť sa stretávame.

So zvrašteným čelom vstupujem do útrob chladného posvätného kostola, ktorý ma uväzní na nasledujúcu polhodinu.

S povzdychom si sadnem na lavičku a napijem sa vody. Zhlboka si vydýchnem. Privriem oči.

Priestorom sa ozve úvodná pieseň kostolného zboru. Keď nás farár vyzve, aby sme vstali, omylom rukou odtlačím už aj tak rozobraté drevo.

Fasa, ešte rozoberiem aj kostol.

Keď sa pokúšam dať kúsok dreva naspäť, všimnem si, že pod ním je malý poskladaný lístoček. Chcela by som si ho prečítať, ale nie som tu sama.

Pri dnešnej bohoslužbe som ani nepočúvala. Ležala som na lavici predomnou a rozmýšľala.

Neviem konkrétne o čom, ale tak sa zdá, že moja myseľ je vyrušovaná neustále.

Nikdy nie je v pokoji.

Kiežby som ju mohla len na sekundu vypnúť.