Odlepím sa od stoličky a priklušem ku tabuli.
„Vážení prítomní!
Rada by som sa pripojila k diskusii, ktorú odštartovala profesorka sociológie Margaret Lesterčová z Charlotte University of Jabloňov nad Turňov. V mene všetkých z nás tu prítomných, by som chcela pani Lesterčovej vyjadriť vďaku, že merala tak dlhú cestu, tu k nám do Slovenskej Antolky.

Ako už spomínala pani profesorka, tak aj ja budem porovnávať ľudí žijúcich v dnešnej dobe s literárnymi hrdinami v diele- Ťapákovci, ktoré napísala spisovateľka z druhej vlny slovenského realizmu– Božena Slančíková-Timrava.

Predtým ako sa s vami podelím o môj názor, treba si oprášiť poznatky o zmienenom diele- Ťapákovci, keďže v predchádzajúcom príspevku to bolo len načrtnuté.

Ťapákovci sú veľmi leniví, nemôžu sa zobudiť zo zimnej únavy, všade iba postávajú, nič sa im nechce, všetko im dlho trvá, zatiaľ čo ľudia z dediny sa poberajú k jarným prácam. Sú leniví až na toľko, že im je ťažké aj myslieť a úplným vrcholom ich pasivity je odmietanie odpovedať na otázky. Na každý pokus niečo vylepšiť sa odpovedá „ako sa dobre pamätám, bolo u nás vždy tak".

Rozhodne nemôžeme poprieť, že ľudia v dnešnej dobe zleniveli. Podľa profesorky Lesterčovej to je daň, ktorú musíme platiť. Daň? O akej dani to hovoríme? Je to naša voľba. My, sme si chceli spríjemniť život, to my, sme strojcami tohto všetkého.

Za necelých sto rokov, sme my ľudia, z aktívnych zberačov zemiakov na polí, sme spasívneli na toľko, že sa nevieme premôcť ísť do najbližšieho obchodu kúpiť potraviny.

Niekto vraví, že sa máme ako v bavlnke, cestujeme autami, informácie sa k nám dostávajú mnohokrát rýchlejšie ako predtým a nezomierame na vyčerpanosť, či na hlad. V súčasnosti nemáme problém sa vybrať na kráľovskú večeru do reštaurácií alebo sa kochať výkladmi s oblečením, ktoré v minulosti mami museli deťom šiť.

Podľa slov profesorky trpia syndrómom lenivosti hlavne naši najmladší, naše deti. Najaktuálnejší prieskum ukázal, že už deti v predškolskom veku dostávajú prvé mobily a tablety. Vidieť budúcu generáciu právnikov, doktorov, ekonómov ako bezcielne pozerajú do obrazoviek mobilov, je mi do plaču. Najhoršie na tom je, že ak nie ste prihlásený na xyz sociálnych sieťach, ste out, jednoducho nekráčate s dobou.

Nedávno sa ma dcéra spýtala, či si s ňou nepôjdem zahrať ping-pong, no ja som ju odmietla so slovami: „O päť minút mi ide seriál, potom." Aj keď som vedela, že žiadne potom už nebude. Teraz si uvedomujem, že aj ja som zlenivela. Radšej by som pozerala IQ znižujúci televízny program ako ísť sa hrať s mojou dcérou.

Niekedy mi mysľou prebehne myšlienka, či už to nie je prehnané. Myslím si, že sme už presýtení tým všetkým okolo nás. Áno, súhlasím, technika nás posúva ďalej, ale každá mince má dve strany. Mobily, počítače, televízory, oberajú nás o čas, ktorý by sme strávili v kruhu našich najblížších, s tými ktorí nás milujú.

Vážne stojíme o to, aby sme náš pozemský život tak premárnili?

Našu ľudskosť, dar myslenia a inteligencie zakopávame spoločne s výdobytkami dnešnej doby. Raz náš život skončí, je to tak, a keď si ho retrospektívne predstavíme, nebude nám ľúto že sme ho premárnili pasívne, neužitočne a hlavne nezmyselne?

Ďakujem za slovo."