Stiahnem na seba staroružovú deku. Obalená na patchworkovom kresle v strede izby dychtivo hľadím do notebooku a cela vzrušená sledujem najnovšiu časť seriálu.

„Si normálna?" s otvorením dverí do izby nacupitá rozzúrená mama s očami nastoknutými na mojom výtvore na skrini.

„Je to pekné, však?" Zzaubím sa.

Po hodinách hľadania obrázkov, ktoré by ma mali charakterizovať, tlačenia a strihania a organizovaného lepenia, sa na mňa rozkričí.

Periférne vidím stekajúcu penu z úst.

„Je to nová skriňa . . ." podíde ku mne.

„Nemám azda právo na spríjemnenie si atmosféry v mojej izbe?!" zrevem na ňu.

„Nie je to tvoja izba."

„Ani tvoja."

„Nebuď drzá."

„Ježišikriste na nebi." Pošúcham si oči a hlasno vzdychnem. „Už aj keď si kýchnem som drzá."

Vycítim, že chce opäť povedať tú svoju obľúbenú frázu.

Preboha, prečo ma rodičia, hlavne matka, tak terorizujú? Keď som sa jej minule pýtala, prečo sa tak k nám so sestrou správa, odpoveď bola, že aj jej rodičia ju neustále buzerovali. To ale neznamená, že by mala aj svoje deti preboha.

Nechápem prečo si rodičia musia svoje detské komplexy vybíjať na svojich deťoch.

Stále mi hovorí, že chce pre mňa lepšiu budúcnosť.

Ale tým, že ma posielajú na všelijaké kurzy od výmyslu sveta a zapisujú na elitné školy, to nedocieli.

Treba sa snažiť srdcom . . .