Zagúľam očami nad sestrou, ktorá sa už polroka oblieka.

Ideme len na trápne nakupy potravín. Lenže ona musí mať perfektný outfit, upravené vlasy a byť bezchybne namaľovaná, aby vyzerala ako stena.

Darmo jej hovorím, že cpaním si omietky na tvár neopeknie.

„Čo keď niekoho stretnem?!" zvrieskne a vyhodí ruky do povetria.

„Nejdeš na módnu prehliadku. Aj tak ti to nepomôže." Pokrútim hlavou.

Má iba pätnásť, a už cíti tlak spoločnosti. Cíti sa byť nikým, pokiaľ si na seba nedá pekne zladené handry a mejkap. A to nehovorím o tom, ako by chcela ísť na plastiku nosa, pŕs a zadku.

Je tenká ako zapalka, ale stále si chytá neviditeľné pneumatiky na bruchu a žalostne nadáva.

„Tie spoločenstvom zakotvené ideály krásy, ťa raz privedú do hrobu."