Prvý deň po jarných prázdninách a ja sedím na prednáške o migrácií, snažiac sa nezívnuť si.

Prežila som ich vskutku bravúrne.

Zatiaľ čo moji spolužiaci boli s rodičmi na lyžiach, pri mori alebo aspoň von z mesta, ja som stihla pozrieť tri série Gossip Girl na Netflixe a k tomu som stihla aj essay na angličtinu.

„Dobrej den," zalomí rukami tridsiatnička uznávaná v riešení otázky migrácie, ktorá k nám pricestovala z Češka, aby nám túto problematiku bližšie vysvetlila v rámci projektu TEDx.

Ku koncu jej prezentácie nás rozdelila do skupín po štyroch.

Každá skupina mala riešiť otázku.

„Požiadavka číslo štyri. Uplatniť slovenský jazyk. . . Prečo?"

Modelová situácia.

Na Slovensku vybuchla elektráreň, či čo a päť miliónov slovákov sa má presunúť do Mírostánu, kde je zhruba tristo miliónov obyvateľov, ktorí píšu za pomoci znakov podobných tým čínskym. Mírostán sa nachádza v Ázii.

„Jasné, že hej." Vystriem chrbát.

„Jazyk je súčasťou našej histórie, preto navrhujem otvoriť školy s vyučovacím jazykom slovenským. Je to to isté ako tuto vedľa, čo je maďarská základka."

„A budú to tí mírostánčania platiť z ich daní?"

„A my neplatíme školy pre maďarov?"