„Teraz sa vás spýtam. Čo ste si mysleli o mne, keď ste vošli do triedy?"

Pousmejem sa.

Ukáže na mňa. Vlastne, ma označí ako dievča s výrazným červeným rúžom.

Nadýchnem sa.

„Pravdupovediac, v hlave mi vyskočila otázka: Ona nám ide o tom rozpráva? Vie o tom niečo?Mala som pochybnosti."

„Čím to bolo?"

„Oblečením, máš hrubú očnú linku a taký ostrý pohľad, no odkedy si otvorila ústa a začala postupne uvádzať nás do problematiky, tak si mi bola čoraz viac sympatickejšia."

Dievča pri tabuli sa usmeje a prikývne.

Hovorila nám o tom ako stereotypy skresľujú ľudí. Mala na plátne sériu dvoch obrázkov, ľudí, ktorí boli raz oblečený ako bezdomovec, terorista, drogový díler a vedľa nich ten istý človek, ale mal oblek, upravené vlasy a ženy boli namaľované.

Žijeme v modernej dobe, kde sa každý chce niečím odlíšiť. Chceme byť iní ako ostatní, no nikdy nám nedajú pokoj zvedavé oči.

Pre staršiu generáciu je to asi tažšie, no my, sme budúcnosť.

Rasizmus.

Nemôžem a ani nedokážem tvrdiť, že sme to prekonali.

Niektorí z nás máme stále taký nepopísateľný pocit, keď sa pozrieme napríklad na černocha, číňana, či moslima.

Osobne, ja mám strach z černochov.

V poslednom období aj z moslimov.

Ale viete čo?

Sú to predsa ľudia a mali by sme sa rešpektovať navzájom.

Neexistujú žiadne výnimky.

Žiadne ale.

Mnohí z nich sú milí, prívetiví a láskaví.

Môj názor som nadobudla z rôznych ciest, ktoré som za posledné roky s mojimi rodičmi a sestrou podnikla.

Dobre vidíme len srdcom. Mali by sme mu viac dôverovať.

Možno ten bezdomovec, čo každé ráno sedí na lavičke pri Dargove je milý človek, ktorý stratil všetko na čom mu záležalo.

A možno business man nastupujúci do svojho vylešteného auta je jedna prekorupčená sviňa, ktorá okráda tých slabších.

Nepozerajte sa na zovňajšok.

Pozerajte sa dovnútra.

PREDSUDOK JE DIEŤAŤOM IGNORÁCIE.

Súhlasíte, že šaty robia človeka?