„Ahoj," pozdraví ma spolužiak cestou ku kostolu.

Kľudne som mohla spať do ôsmej, ale nie, presne v deň kedy začínam až treťou hodinou dajú služby božie.

S Jurajom v pätách šlapem nahor a usádzam sa do lavice. Sadne si presne za mňa.

Mala som si navoňavkovať aj kapucňu.

„Dovoľte mi rozpovedať vám jeden kratučký príbeh." Začne farár a ja sa pohodlne opriem dopredu a privriem oči.

„Jeden turista sa rozhodol si skrátiť cestu a namiesto lesnej cestičky chcel ísť cez oplotené pole. Už otváral bráničku, keď sa pastier ležiaci obďaleč ozval. Tam nemôžete ísť. Turista sa na neho obzrel a spýtal sa, či vie kto je. Pastier mu odpovedal, tak isto ako na začiatku. Turista podišiel k nemu a vybral preukaz nejakého ministerstva. S týmto preukazom môžem chodiť kde chcem a kedy chcem. Pastier mlčal, vzdychol si a posunkom naznačil turistovi,nech sa páči. Po chvíli pastier začul turistu kričať a nariekať, nech mu pomôže, inak mu ten býk prepichne pľúca. Ukážte mi preukaz!zakričal mu pastier s rukami pri ústach."

Farár si odkašľal.

„A aké je ponaučenie? Myslíme si, že mámo právo na všetko. Sme sebavedomí a na dosiahnutie cieľa urobíme všetko."

Spozorniem.

Má pravdu.

Ľudia si myslia, že majú právo na všetko.

Že majú moc.

Majú právo len na život.