Pootvorím oči. Posadím sa na posteľ, tentokrát bez zavŕzgania. Z nočného šuflíka vylovím baterku. Osvietim izbu a očami vyhľadám hodiny.

Dve ráno.

Zosuniem studené nohy na podlahu a pomalými krokmi sa presúvam k balkónu. Odhrniem sivý čipkovaný záves a otvorím dokorán dvere. Pohľad nasmerujem nahor.

Čítala som článok, že dnes v noci by sa mali na oblohe padať hviezdy.

Zhlboka sa nadýchnem ľadového vzduchu, ktorý sa mi umiestni v pľúciach.

Zbadám ich.

Po oblohe začnú behať čiaročky, ktoré sa neskôr stratia.

Milión hviezd mi je svedkom, že tu stojím bosá v mínus desať s úsmevom na perách a slzičkami na kraji.

Pomyslenie, že aj ja som len jedna bodka z miliárd.

Bezvýznamná bodka.

Prejde mnou triaška.

Po líci sa mi skotúľa slza.