„Čo sa s tebou deje? Posledné dva dni si akási . . ." Spýta sa ma spolužiačka.

Preberiem sa z tranzu a vlhkými očami sa na ňu pozriem.

„Ona tu už nie je. Zmizla," potiahnem nosom, „zmizla a ja neviem kedy sa vráti a či vôbec."

Pohľadom opäť zabodnem do imaginárneho bodu na zblednutej stene.

„O čom to hovoríš?"

„Pozri sa na mňa!" odlepím sa od stoličky.

„Som len prázdna schránka bez života. Bez duše. Zvnútra dutá."

Sklopím zrak.

„A vždy aj bola."

Vybehnem z triedy.