Aj keď ma nikto nemôže vidieť, na tvár sa mi priplazí rumenec. Otočím sa k oknu a prstom začnem ťahať tenké čiary. Po pár sekundách na zadýchanom skle sa objaví snehová vločka. Kiežby začalo už konečne snežiť ako sa na december patrí.

„Môžeme ísť my vôbec na majákoch?" spýtam sa otcovho šoféra, ktorý trieli s mercedesom a vytvára štvrtý pruh.

Keď vodič červeného mercedesu nepochopí, čo sa deje, chlap okolo štyridsiatky za volantom pridá aj škriekajúcu sirénu.

„Bože," zosuniem sa nadol a mama zatiaľ vodičovi vysvetľuje čo je s jej pacientom. Chúďa chlapec. Má epilepsiu, celiakiu, a rastovú poruchu.

Odbočíme do nákupného centra známeho ako Parndorf.

Mamičke inheď zažiaria očká, auto ani nezastaví na parkovacom mieste a ona už vybehne a hrnie sa do Burberry obchodu.

Ja sa za nimi čaptavo trmácam.

Do vnútra obchodu nejdem. Nemám to za potrebu. Dobre sa dá nakúpiť aj v H&M.

Vážne, je fúra možností načo minúť peniaze.

„Prispej radšej charite," navrhnem, keď vchádzame do x-tého značkového obchodu za poslednú pol hodinu.

Nepočúva ma.

V hlave sa jej práve odohráva s čím zladí avantgardnú tmavo-oranžovú blúzku, ktorú práve uchňaptla.

Na čo míňať dvesto eur na kus látky, ktorý aj tak o mesiac už nebude nosený?

Dvesto eur. Uvedomuje si mama, že niekto na to zarába celých sedem dní? Za tie peniaze by sa vedela finančne zabezpečiť štvorčlenná rodina na dva týždne.

Náš svet sa rozdeluje na dve skupiny.

Nikto to nepoprie.

Už to začína.