„Toto by si už aj Alzhaimer zapamätal!" zvrieskne mi pri uchu stará ženská, ktorá sa na staré kolená obetovala učiť matematiku.

„Aké parametre charakterizujú kužeľ?" fľochne na mňa pohľadom.

Pootvorím ústa, no opäť ma preruší, že nič neviem a ako sa to pripravujem na hodiny.

Sklopím zrak, no o pár sekúnd do mňa opäť rýpe.

Bez akejkoľvek známky záujmu si čmáram príklad do zošita.

Rozhodí rukami a zhrbená odpláva ku drevenému stolu. So šuchotom sadne na stoličku, ktorá pod jej váhou zastoná. Rukou mi ukáže, nech pristúpim k tabuli.

Preglgnem.

Fixou sa dotknem tabule a napíšem vzorec na výpočet objemu daného útvaru.

„Svižne!" pristúpi ku mne. Nie len jej, ale aj ostatných tridsať jeden párov očí mi vypaľuje dieru do chrbta.

„Čo navrhuješ na vypočítanie výšky?" jej posmešný tón v hlase sa mi zaryje hlboko do mozgu.

„Navrhujem . . . využitie funkcie tangens." Načmáram rovnicu, no opäť ma zastaví.

„Musíme sa pohnúť ďalej, nemôžeme stráviť nad jedným príkladom celú hodinu."

Nádych.

Je len stará babka.

„Čo tu teraz stojíš ako puk pred bránou?" poopraví si okuliare na nose.

Zovriem ruky v päsť. Ešte jedno slovo.

„Počítame príklad."

Výdych.

„Keby ste ma neustále nenapomínali, možno by som to vypočítala aj sama!" Vybrechnem na ňu, otočím sa jej chrbtom a bleskovou rýchlosťou napíšem finálny objem telesa.

Nezabudnem pri usádzaní sa obdariť tú starú rachétľu úškľabkom.