Zhlboka sa nadýchnem a stlačím klávesnicu. Dataprojektor rozžiari biele plátno na tabuli a mojich tridsať spolužiakov oslepí prezentácia o Tridsať ročnej vojne.

Očkom hodím na učiteľa anglického náboženstva. Jeho priblbý výraz v tvári mi napovedá, že vybrať ozdobné písmo a zväčšený obrázok v pozadí bol dobrý nápad.

„Ako názov napovedá, táto vojna skutočne trvala tridsať rokov," prešmyknem sa na druhú stranu a laserovým perom krúžim okolo číslic, „historici ju považujú za jednu z najdeštruktívnejších zo všetkých vojen sedemnásteho storočia."

Naprázdno prehltnem.

„Na konflikt jednotlivých štátov sa môžeme pozerať dvojako. Bol to konflikt politický a náboženský. Politický preto," odkašlem si.

Úkosom sa pozriem na dvojicu chalanov, ktorí veselo koketujú uprostred.

Ja tu stojím ako vyschnutá troska, ktorá drela na tejto prezentácii do rána a oni mi doslova pred nosom debatujú.

„Chcete niečo dodať? Keď nie, shut the fuck up!Please." Uvedomujem si, čo som povedala, preto ospravedlňujúco pozriem na učiteľa.

„Medzi Habsburgovcami a ostatnými štátmi v Európe a taktiež to bola vojna medzi katolíkmi a protestatmi."

Triedou sa ozve najprv šum a potom nas ohluší dievčenský hlas, ktorý vymenúva víťazov z anglickej olympiády.

Samozrejme si popoletie pár tried a medzitým ja som už aj zabudla, čo som chcela doplniť.

Keď sa rozhlas opäť stíši, plynule pokračujem ďalej.

Aj keď prehltávam niektoré slovíčka a mýlim si wasa were, môj prejav nemohol lepšie dopadnúť.

Počas odriekania naučeného textu som zbežne očami behala po triede a nemohla som uveriť tomu, že my sme tá generácia.

Generácia, ktorá povedie náš svet vpred.

Keď sme to naozaj my, tak sa tej budúcnosti veľmi zúčastniť nemienim.