Kým sa vyštverám na tretie poschodie tej pekelnej budovy, musím na medziposchodiach zastaviť a nabrať kyslík do pľúc.

Keďže sa v škole cez prázdniny maľovalo, nadýchnem sa skôr chemikálii, po ktorých sa následne rozkašlem.

Po otvorení dverí so zlatou ceduľkou IV.Csa mi rozbubnuje srdce.

Predposledný rok.

Rok na to, aby som vyliezla už konečne zo skrýše.

Úkosom sa pozriem na ryšavku sediacu pod obrovskou nástenkou. Moju pozornosť pritiahne kreslená postavička v ružových šatách so sponkou, ktorú mám predstavovať ja.

Vidia ma ako sladké, nevinné dievča.

To aj som, ale už ma to unavuje.

Unavuje ma byť ku všetkým milá, každému hovoriť Áno, každému pomáhať a vyhovieť.

Unavuje ma to.

Duševne i fyzicky.

Pozdraví sa mi a ja jej len pokývnem hlavou.

„Máš domácu zo sloviny?" Zodvihne pohľad od obrazovky a modrými očami vypátra tie moje.

„Hej," hlesnem a z kabelky vytiahnem zošit s kameňmi na obale.

„Pekná taška."

Pohľad mi zablúdi na bordovú kabelku, ktorú mi mama včera doniesla z Kodane.

„Koľko stála?"

Keby som jej povedala sumu, ktorú si pýtajú predavačky v obchode známom ako Michael Kros, pokrútila by hlavou a zašomrala by niečo typu: „Zbytočne vyhodené peniaze."

Vypustím len tiché: „Neviem."