Nadýchnem sa zápachu mokrých ponožiek, ktorý sa nesie v pravej časti lode evanjelického kostola.

Machovo zelený kabát si viac pritlačím na telo, keďže svätý chrám je zvonka objímaný ľadovými pazúrmi a do okien sa zbesilo hádžu biele vločky.

Šál si z pliec obtočím okolo krku a rukami zaborím do hlbokých vreciek kabáta.

Úkosom sa pozriem na gang vedľa bifliaci sa na test z chémie. Ja sa len pousmejem, v peračníku na mňa čakajú štyria pomocníci s reakciami.

„Au," zastoná spolužiak vedľa mňa v objemnej vetrovke, „prasknú mi bubienky."

„Čo sa deje?" obrátim sa aj dozadu, kde ostatní strúhajú jednu grimasu za druhou.

„Však spieva tak falošne, až to bolí."

Nakloním sa bližšie ku reproduktoru na stene. Majú pravdu, dievča pri oltári asi dnes nemá svoj deň.

„Ďakujeme zboru za spríjemnenie štvrtkového rána." Odkašle si farár. „V dnešnom svete, hlavne medzi mladými ľuďmi sa stále pretekáme kto z koho . . ."

Podložím si hlavu rukou a snažím sa vychutnať si aspoň tých dvadsať minút ako-takého spánku.

Spoza vlasov, ktoré mi zavadzajú vo výhľade sa pozriem na spolužiaka.

Vyzerá byť normálnym, tak prečo ho ostatní odcudzujú?

Viem, že keď zhodím tých pár nadbytočných kíl, nič sa tým nezmení.

No, zmení sa moje zdravie, možno aj to ako uvažujem.

Možno, sa zmenia aj ich pohľady.

„Potrebujeme veriť v dokonalosť a mať odvahu v nedokonalosti. Žijeme vo svete, v ktorom sa dokonalosť zamieňa so snahou byť super, byť prvý, byť uprostred, byť niekým. Jediná dokonalosť je láska. Iba tak možno pochopiť Ježišove slová: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalí váš nebeský otec."