„Sme doma!" zvrieskne mama na chodbe.

Znechutene myšku presuniem do ľavého horného rohu a definitívne sa na dnešný večer rozlúčim so seriálom Teen Wolf.

S maslovým croissantíkom potretým lahodným arašidovým maslom sa priplichtím do haly.

„Otec?" prebodne ma mama pohľadom a potom skĺzne po jedle, ktoré držím v ruke.

Pokrútim hlavou a vrátim sa späť do izby. Kliknem na históriu v safari.

„Mňa z teba porazí!" zreve žena, ktorá ma pred sedemnástimi rokmi porodila.

„Čo zase?" otrávene sa zodvihnem zo stoličky a priplazím sa do kúpeľne.

„Tomuto vravíš umytie záchoda?"

„Ved som ho vykefovala."

„A to zelené?"

Zagúľam očami až po strop, no nahnem sa za plastovou fľašou, ktorá je veľmi známa medzi hospodynkami v domácnosti.

Volám sa Duck.

Čistič Duck.

Otočím sa na odchod a zamierim do kuchyne na ďalší francúzsky croisssant.

„Si lenivá, drzá a neschopná! Takto by ten zachod umyl aj hotentot!"

Zhlboka sa nadýchnem.

Míňam sa s ňou. Môj pohľad spočinie na toaletnom papieri. „Prečo nikdy nemôžeš ten držiak dať normálne!!!" zavrčím.

„Lebo to tam patrí."

„Veď, keď sa chcem natiahnuť za postratým papierom vykĺbim si ruku. Aj tak to nikto nevidí."

„JA to vidím a mám morálnu . . ."

„Mám morálnu zodpovednosť." Napodobním mamin hlas.

Hlavne, že si všimneš každú somarinu, ale to, že tvoja dcéra je sklesnutá, deprimovaná a sklamaná, to nevidíš, čo?

Neodvážila som sa jej to povedať nahlas.

Mám ešte štipku zo svojho starého ja, no každým dňom sa z neho odkrojuje.

A ja tie rezy nerobím . . .