Keď som do ulíc veľkomesta vkročil prvý krát, cítil som sa povznesene a akosi viac životaschopnejším. Opúšťal som svoj dovtedajší svet, pozostávajúci zo zamĺknutých chalúp, voňavých záhrad, potoka a zvlnených obrysov všadeprítomných vŕškov a hôr. Z tohto tichého vidieka som prichádzal do ruchu mestského prostredia. Okrem kufríka s najpotrebnejším pre každodenný život som si prirodzene so sebou doniesol aj mnoho zvyklostí a spôsobov, ktoré mi vtisla do srdca jednoduchosť malého sveta vidieckej usadlosti a bez ktorých som si sotva vedel predstaviť svoje ďalšie prebýjanie sa životom v novom prostredí.

Táto počiatočná istota sa však onedlho ukázala nielen ako naivná, ale i zvláštna a hodná zamyslenia. Ťažko povedať, čo všetko má vplyv na duševnú premenu človeka a s tým súvisiacu zmenu životného štýlu, niektorých spôsobov, nálad, postojov, vkusu alebo reakcií. Či atmosféra prostredia, v ktorom sa denne pohybujeme, či ľudia, s ktorými sa denne stretáme, či nevysvetliteľné „zhody okolností", ktoré nám bez opýtania križujú životné cesty a či už chceme alebo nie, musíme s nimi počítať a niekedy pod ich vplyvom aj usmerňovať náš „zabehnutý" život.

Z hrdého vidieckeho človeka sa nebadane behom niekoľkých týždňov stal nevýrazný priemerný meštiak, zamotaný do všetkých starostí a večného zhonu, ktorý tak trpko dolieha na plecia dnešného obyvateľa veľkomesta. Kolobeh mestského života ma postupne otupoval. V týchto podmienkach vo mne dozrieval odpor ku neprirodzene zrýchlenému žitiu a pochmúrnej jednotvárnosti. Rezignoval som na predpísaný životný štýl mestského človeka so všetkou tou nadutou noblesnosťou a materialistickou chamtivosťou a začal som sa čoraz viac utápať vo svojom vlastnom mikrosvete, v predstavách a ilúziach, ktorých obsah často krát vytvárala Ona svojou tichou prítomnosťou.

Hovorím o istej mladej žene, ktorej meno ani vek nepoznám. Určite je však v mojich rokoch, ako tomu nasvedčuje jej spôsob odievania, myslenia a celkového vedenia života. Nepoznám dráhu jej doterajšej existencie, jej pôvod či jej postavenie v spoločnosti. Nikdy sme sa k tomu nedostali, preto usudzujem, že to nie je ani tak potrebné vedieť. Ba práve naopak. Toto poznanie môže prinášať zárodok budúceho rozkolu a nešťastia. Za podstatné som vždy pokladal vzájomnú empatiu a vzájomný zmysel pre vytváranie akéhosi spoločného sveta, v ktorom obaja majú rovnaké zázemie a priestor.

Priviedla ma k nej tá „zhoda okolností", že som sa ako obyčajne bezcieľne túlal po uliciach mesta – hľadajúc Boh vie akú pozemskú spásu a momenty bezprostrednej náhodnej krásy – a zastavil som sa pod rozložitou dubovou korunou, aby som sa tam na chvíľu skryl pred dravými lúčmi mestského popoludňajšieho slnka. Okamžite ma upútala drobná biela postava, sediaca v tráve, evidentne vo svojom živle. Tvárou otočená k Dunaju pomalými pohybmi kreslila rukami neviditeľné čiary a jej obnažené plecia sa pritom v prapodivnom rytme vznášali a zas padali podľa toho, ako to vyžadoval jej zmysel pre umenie. Maľovala totiž obraz, no jeho detaily mi zakrývala telom. Celý ten úkaz, ktorého nevšednosť a pozitívnu extravaganciu podčiarkoval aj dievčin - pre tunajších ľudí atypický - plstený klobúk ma natoľko zaujal, že som sa rozhodol dotyčnú pozorovať zblízka. Nemal som v úmysle vyrušovať ju pri práci a preto som si sadol na lavičku obďaleč, odkiaľ ju bolo možné pozorovať a zároveň nevzbudzovať pozornosť.

Z novej pozície som už mohol pozorovať jej tvár, hoci len spolovice. Okamžite ma upútala jej nápadná bledosť, hoci i napriek tejto skutočnosti bola krásna, plná mladého života. Občas som jej tvár zahliadol celú a tak som si nemohol nevšimnúť jej vznešenú vážnosť, s akou pristupovala ku svojmu dielu i okoliu. Pomyslel som si, že zrejme kreslí túto úchvatnú časť Dunaja, ktorú som rád navštevoval. Nasvedčovala tomu jej poloha, ako aj vlnivé pohyby jej rúk. 

Čoskoro všetok vzdialený ruch pohltila akoby hustá hmla a ja som videl iba jej pomalé sebaisté pohyby, ktoré ma fascinovali pre ich precítenosť a šarmantnú eleganciu. Táto jemná ženská múza pôsobila na moje vnútro takou intenzitou, že som zložil na počesť jej príťažlivého vystupovania a prirodzenej krásy dlhú nerýmovanú báseň. Mal som vo zvyku vysedávať v neďalekej kaviarni Astória a tam skladať improvizované básne pre meštianske dievčatá, ktoré korzovali po uliciach a nadchýnali ma nielen svojou krásou, ale hlavne svojim nenúteným vystupovaním, svižnými pohybmi a živelnosťou. Svoje básnické výtvory som im dával do rúk alebo ich nechával ležať na stole spolu s nevypitou kávou. Zjav, ktorý som mal však pred očami teraz, ďaleko predstihoval realitu minulých dní.