,, R-Richard? "povedal som trošku vyšším hlasom a nevedomky od neho o krok ustúpil.

Čo tu, do pekla, robí?

Nie, že by som mu to mal mať za zlé, možno má rád umenie. Ale o takomto čase tu byť...ugh!

,, Áno, som to stále ja, " chytil sa žartovne za hruď. Čakal som, že sa otočí mojím smerom, keď spolu komunikujeme, no slušné spôsoby mu asi nič nehovoria.

Počkať, asi?

Strávil som s ním niekoľko dlhých chvíľ počítania kachličiek na strope, kým ma tetoval. O jeho móresoch by som mal byť už viac než dosť presvedčený - za veľa očividne nestoja.

,, A inak, ako sa darí tetovaniu? Hojí sa tak, ako by malo? Urobil sa ti tam strup?"opäť prehovoril a konečne sa otočil čelom ku mne.

Z jeho tváre som vyčítal hneď dve veci - bol poriadne unavený, no kútiky mu mierne trhli dohora. Stále však pôsobil nevrlo.

Ako vždy, opäť žiadna zmena.

Kto by to aj čakal, že?

Ja určite nie, samozrejme.

,, Nie, sakura sa hojí skvelo. Už na nej ani obväz nenosím. Veľmi som s ňou spokojný. Ďakujem ešte raz."úprimne som sa usmial a nevedomky sa tetovania cez oblečenie dotkol, akoby som sa potreboval uistiť, že je stále tam, že nezmizlo.

,, Oh, iste. "

Vycítil som práve z jeho tónu sklamanie?

Pochválil som mu prácu a ešte aj poďakoval.

Čo viac by chcel?

Aby som padol na kolená a poklonil sa mu?

Začínal ma viac a viac vytáčať.

,, Je to možno mimo kontext a som nezdvorilý, ale zatvárame... "nechal som vetu nedokončenú. Nemal som gule na to, mu povedať, aby sa jednoducho spakoval a vypadol. Preto som čakal, že si z mojej vety vyvodí sám.

No na moje prekvapenie len hmkol a svoju pozornosť opäť presunul na obraz, ktorému sa venoval predtým.

Ehm, čo bolo na tom obraze tak zaujímavé?

Bola to len čierne plátno veľkosti asi 3×4 metre, po ktorom niekto naslepo a navyše opitý prešiel štetcom namočeným v červenej, a potom v bielej farbe.

Nič extra.

Hoci sa také obrazy ťažko duplikujú, keďže málokedy vytvoríte rovnaké ťahy, stále je to len povrchná tvorba, ktorú by som prirovnal ku mrakom. Tie tiež nemajú špecifický tvar, no človek filozofuje a vždy tam nejaký obraz nájde.

Hľadá na tom obraze aj Richard niečo?

Pretože, ak tam hľadá východ z galérie, včerajší deň, alebo slušnejšie spôsoby, tak tie tam určite nenájde. Som úplne presvedčený.

,, Čo tam vidíš? " zaznelo do ticha.

,, Ja? " ukázal som prstom na seba.

,, Je tu ešte niekto iný? "povedal ľahostajne. Ani jeden pohľad mi nevenoval.

,, Nie, nie je. Galéria je už zavretá, nemá tu byť nikto okrem mňa. " usmial som sa na Richarda a čakal na jeho reakciu. Osobne si myslím, že prihral na smeč a ja som skóroval.

Niekto by ma mal potľapkať po pleci.

Ak sa nikto nenájde, urobím to sám.

,, A ľudí, ktorí tu vystavujú svoje obrazy. " dodal čiernovlasý a prehrabol si mierne zvlnené vlasy, ktoré strácali tvar.

,, Samozrejme. "

Počkať.

Počkať.

Počkať.

Toto predsa ale nie sú jeho obrazy.

Sú od Spencer. Som si istý.

Keby tu boli obrazy ešte niekoho iného, určite by mi o tom povedala.

,, Čudujem sa, že ti z tej hlavy nedymí." uškrnul sa Richard a prvýkrát za celý ten čas mi venoval dlhý skúmalý pohľad.

Nasucho som prehltol a trošku sa ošil.

Tak som pôsobil trošku zamyslene a bol som aj možno máličko drzý, no únava na každého z nás vplýva úplne inak.

Som živým príkladom.

,, Takže, ešte raz. Čo tam vidíš? " zopakol svoju otázku a oči prispendlil späť na plátno.

S hlasným povzdychom som sa aj ja otočil a znudene sa zapozeral.

Možno, keď odpoviem, pôjde preč.

,, Vidím tam pandu zakusujúcu do kosatky " trepol som prvú hovadinu, ktorá mi prišla na um a otočil sa neho v domienke, že uspojím jeho zvedavosť a odoberie sa von z tejto prekliatej budovy, ktorá ho očividne priťahuje ako svetlo hmyz.

,, Zaujímavé, "odpovedal zamyslene, ,, ale niekedy je lepšie pozerať sa na problém iným smerom, možno potom výjde lepšie na povrch," nasledovala krátka odmlka, ,,ospravedlň ma. Už musím ísť." povzdychol si a vydal sa smerom k východu, predtým ma ešte potľapkal po pleci a s "dobrú noc" opustil priestory galérie.

Ostal som v celej miestnosti sám.

Čo to, sakra, opäť bolo.

So zvlášteným obočím som pokrútil hlavou a rýchlymi krokmi sa vybral k stolu, kde som si pobavil všetky svoje veci do tašky a chystal sa ju zapnúť. Nanešťastie mi spadli na zem kľúče od domu a ja som bol nútený sa po samozrejme zohnúť. Vzdialenosť od stolu som však poriadne nevychytal a trafil som tento kus nábytku temenom hlavy.

Ozvala sa hlasná rada a pár nadáviek, chytil som sa silno za hlavu a ostal skrčený.

Keď bolesť utíchla, uvoľnene som otvoril oči a začal sa dvíhať do vspriamenej polohy, kým som sa pozrel na Richardov obraz dole hlavou, ako som bol sklonený.

Niekedy je lepšie pozerať sa na problém iným smerom, možno potom výjde lepšie na povrch...

Až teraz som pochopil význam jeho slov.

Po dlhých chvíľach som opäť späť. Poprosím fanfáry.

Ďakujem.