Od tej noci pod stromom som ho už osem dní nevidela. Vlastne nikto ho tých osem dní nevidel. Ale viem, že ešte neodišiel navždy. No nikdy som si nemyslela, že mi bude tak veľmi chýbať.

Pohľad mi spočinul na náramku od neho.
Prešla som po malej hviezdičke ukazovákom a uvedomila som si, že
teraz po prvý raz v mojom živote viem, že domov nie je dom a domov tiež nieje budova.
Viem, že domov je telo s jazvami a myšlienkami. Viem, že domov je kostra s hrudným košom a srdcom za ním. Viem, že domov má dve okná do duše a nos medzi nimi. Viem, že keď sa domov usmeje tak má úsmev žiarivejší než všetky hviezdy na nočnej oblohe. A viem aj to, že sa domov smeje na svojich vlastných vtipoch. Viem, že domov je silný ale aj v ňom niekedy prší. Viem, že domov má iskrivé zelené oči ako smaragdy pod slnečnými lúčmi. A viem aj to, že domov vonia ako cigarety a bezpečie.

A teraz už konečne viem, ako sa človek cíti keď sa mu cnie po domove.