Iba sme tam tak v tichosti sedeli a pozerali sa na nočnú oblohu. Boli sme síce ticho ale nebol to ten typ trápneho ticha. Bol to ten typ ticha, kedy ste s osobou a nechcete ten moment pokaziť zbytočnými slovami. Ale keď prehovoril, tak to zbytočné slová neboli.

,,Vždy som si myslel, že všetko krásne je neskutočne ďaleko"ukázal na oblohu aby naznačil, že má na mysli ju. ,,Ale teraz tu sedím vedľa teba a vidím, že som sa mýlil" hneď na to vytiahol z bundy náramok. Bol kožený s malou zelenou hviezdou, zelenou ako jeho oči.

Zapol mi ho okolo ľavej ruky a povedal : ,,Keď tu nebudem."

Vedela som čo tým myslel, nechcel aby som zabudla. Vedela som, že odíde, povedal mi to už pred tým. Keď sme boli o kúsok mladší tak sme spolu trávili každú voľnú minútu. Pokazilo sa to až vtedy keď jeho otec zomrel a jeho mama to dávala za vinu jemu.

,, Aj tak by som nikdy nezabudla."

Nič nepovedal, len sa usmial -úprimne sa usmial - a vtiahol ma do silného objatia.

Mala som zlý pocit. Bála som sa, že to objatie je na posledy, že už odchádza. Bála som sa, že je to zbohom. Nevypovedané zbohom...