Zobudila som sa na buchot a prudko sa posadila na posteľ. A znova mi dačo buchlo do okna. Mala som strach.

Pomaly som vstala a prešla k oknu. Už spoza žalúzií som zbadala jeho zelené, žiarivé oči. Otvorila som okno a pohľad mi spočinul na človeku ktorého som už 8 dní od nášho posledného "rozhovoru" nevidela.

,,Vyhodila ťa, však?"bolo to prvé čo som mu povedala. Popravde to bolo to, čo ma zaujímalo najviac.

,,Nie" okamžite odpovedal ,, len ma to v tom dome nebaví "

,,A čo tu chceš ? "

,, Nedá sa mi spať a nudím sa. " povedal s takou ľahkosťou ako by mi bežne hádzal kamene do okna uprostred noci.

,,No dobre, ale čo chceš odo mňa ?" stále som nechápala, prečo ma v poslednom čase toľko vyhľadáva.

,, Chcem sa rozprávať. To predsa normálny ľudia robia, nie? "

,,To síce áno, ale ty dobre vieš, že ani jeden z nás nie je tak úplne normálny..."