|Christine's pov|

Zaujato hľadel do počítača a sem tam si niečo zapísal do zápisníka vedľa jeho ruky. Jeho prsty rýchlo prechádzali z jedného písmenka na klavesnici k druhému.
Ja som sedela oproti nemu a sledovala ho. V ruke som držala ceruzku a pred sebou som mala svoj zápisník. Snažila som sa niečo napísať ale nešlo mi to.

Milujem keď s ním trávim čas a je mi jedno či len sedíme oproti sebe alebo či sa rozprávame o ničom. Už len jeho prítomnosť ma robí šťastnou. Nedokážem popísať aký pocit mi dáva. Je to ako pocit ktorý cítite keď vaša obľúbená pesnička začne hrať v rádiu, keď je obloha jemne ružová a vzduch nie je ani príliš chladný ani príliš horúci. Keď som s ním tak zabúdam úplne na všetko čo práve deje v mojom živote a možno to vyznie ako klišé ale vďaka nemu som neskutočne šťastná.

Z môjho víru nezastaviteľných myšlienok ma vytrhol jeho hlas a dokonalý úsmev.

,,Ty nepíšeš ? " mierne pobavene a s úsmevom sa ma spýtal.

,,Nie a môžeš za to ty. "

,,Čo? Ako to, že za to môžem ja ?"

,,Zvykla som mať veľmi bohatú slovnú zásobu. Dokázala som písať piesne, básne, dokonca aj krátke príbehy. Ale teraz jediné slovo ktoré mi napadá je tvoje meno. A hrá v mojej hlave stále dookola ako rozbitá kazeta a kedykoľvek sa snažím niečo napísať jediné slovo ktoré uniká z mojej ceruzky je tvoje meno. " ako som to dopovedala tak sa postavil a prešiel ku mne.
Jednou chytil moju ruku a druhou rukou mi jemne zdvihol bradu.

,,Ach Christine prečo si len tak poetická? " venoval mi úsmev zo série tých najkrajších a hneď na to mi venoval bozk zo série tých najláskyplnejších.