,,Znamenal pre mňa celý vesmír. Stal sa mojim kyslíkom. Jeho úsmev bol svetlom v temnote, ktorá ma pohlcovala."

Díval som sa okolo seba a upíjal si z drahého drinku, ktorý mi namiešal mladý barman za stolom.

Dnes bolo slnko až príliš dotieravé a tak som svoje zvráskavené telo skryl pod prístrešok baru na pieskovej pláži. Horúci vzduch mi postrapatil šedivé vlasy a ja som si ich chudými prstami zo zvyku upravil.

Momentálne som si užíval posledné roky môjho života aj keď sám, no stále ma sprevádzali myšlienky o mladom chlapcovi z minulosti s detským úsmevom.

Moje rozjímanie prerušila menšia hádka medzi jednou dvojicou, ktorá sa prechádzala po pláži. Zvedavo som k nim zdvihol svoj pohľad a premerial si ich. Na pravej strane stála nižšia žena s hnedými kučeravými vlasmi a nad ňou sa týčil asi tak dva metre vysoký muž. Z diaľky na mňa pôsobili vážne podarene. Nízka žena sa rozčuľovala a muž pri nej sa tváril, že ho to naozaj trápi, no nevie si rady.

Hádka medzi nimi sa ukončila dramatickým odchodom brunetky a mladík hneď na to zamieril do baru, kde som sedel aj ja.

Svoj pohľad som šikovne zapichol do obsahu môjho pohára.

,,Jednu whisky." Objednal si chlapec a potichu si vzdychol. Ja som sa snažil krotiť, aby som sa mu neprihovoril aj keď som na jazyku mal už niekoľko viet.

,,Ďakujem." Zdvorilo sa poďakoval chlapík čašníkovi a hodil do seba panáka. Díval som sa na toho chlapca ako na zjavenie. Jeho jemné črty mi pripomínali osobu z minulosti, ktorá mi jedným svojim úsmevom obrátila život naruby.

,,Prepáčte, ale poznáme sa?" Opýtal sa ma chlapec a ja som sa prebral z hlbokého rozjímania.

,,N-nie, nie. To, nie. Len mi pripomínate istú osobu."

,,Znamenala pre vás veľa?" Chlapec naklonil hlavu do strany a venoval mi zvedavý pohľad.

,,Kdeže," kývol som rukou, ,, tá osoba bola celý môj vesmír." Zašepkal som a zahľadel sa do neznáma.

,,Čo sa stalo?" Zvedavosť chlapca natoľko oslepila až zabudol na to, že jeho priama otázka bola nezdvorilá. No chlapcovo konanie som s úsmevom prehliadol. Bol som rád, že niekomu môžem vyrozprávať príbeh o tak veľkej láske.

,,Všetko to začalo tým, že som do neho narazil v knižnici." Vrátil som sa v mysli k tej spomienke.

Nahnevane som si to vykročil do knižnice, kde som si mal požičať jednu z kníh, ktorá patrila k povinnému čítaniu.

Nikdy v živote som nebol na nudnejšom mieste, pomyslel som si a nervózne sa obzeral okolo seba. Nemal som rád tieto miestnosti. Oveľa radšej som chodil do baru, kde bol hluk a hrala hudba. Knižnica oproti tomuto bola iná káva. Iritovalo ma to ticho.

,,Au!" Vykríkol chlapec, ktorý do mňa narazil a následne spadol na zem. Nahnevane som sa pozrel jeho smerom a keď sa nám naše pohľady stretli niečo sa vo mne pohlo.

,,P-pardon."

,,Nie, to ty mne prepáč. Nedával som pozor." Podal som mu svoju dlaň a pomohol mu pozbierať knihy, ktoré mu vypadli z rúk.

,,Čítaš ju?" Ukázal som mu knihu, ktorú som mal ako povinné čítanie.

,,Je moja obľúbená." Pousmial sa hanblivo chlapec a moje srdce sa rozbúchalo o čosi rýchlejšie.

,,Aká to bola kniha?"

,,Boli to básne. Zahraničná literatúra. Autora si už nepamätám, ale niektoré strofy som sa učil naspamäť." Otočil som sa na chlapca do šibalským úsmevom.

,,Naspamäť?"

,,Keď je človek zaľúbený, robí hlúposti." Zdvihol som jeden kútik úst.

,,Tie básne som mu recitoval pod oknom." Zasmial som sa nad tým ako sa okolitý obyvatelia činžáku na mňa sťažovali. Vtedy som bol mladý a tak bezstarostný. Hlava mi neustále lietala v oblakoch a očami som videl svet ružovo.

,,A čo bolo ďalej."

,,Pozval som ho na rande."

,,A to hneď? Alebo ste počkal na správnu príležitosť?"

,,Hm, čakanie v tomto prípade bolo zbytočné." Zamyslel som sa.

,,Ji-Jimin?" Nervózne som sa poškrabal na krku a nechal, aby mi čierne vlasy spadli do tváre.

,,Áno?" Žiarivo sa na mňa usmial a mne poskočilo srdce.

,,K-kam pôjdeš?" Vykoktal som zo seba.

,,Domov, Yoongi." Odvetil a venoval mi hrejivý úsmev.

Zdvihol som mu tašku zo zeme so slovami: ,,odprevadím ťa".

A tak sme sa spolu vybrali k Jiminovi domov. Pomaly som pri ňom kráčal, pretože ten chlapec mal fakt malé nožičky a jeho krok sa líšil od môjho tempa.

,,Čo by si povedal na to keby sa zajtra stretneme v parku a potom pôjdeme na zmrzlinu?"

,,Vzťah medzi nami bol komplikovaný. Niekedy sme boli ako dvaja kamaráti. Inokedy sme boli iba dvaja cudzinci, ktorí si náhodou sadli na tú istú lavičku." Smutne som si vzdychol. Čo všetko by som obetoval pre pár minút na rozlúčku s ním? Tak velmi som mu chcel povedať ako veľmi ho milujem. Chcel som mu sľúbiť, že sa znovu stretneme. Túžil som po tom, aby som ho mohol poslednýkrát pobozkať a pohladiť po jemnej pokožke. Zdvihol som svoj utrapený pohľad k chlapcovi, ktorý na mňa celý ten čas civel.

,,No Jimin bol človek plný vášne." Pousmial som sa. Ten chlapec ma vždy bozkával, ako keby to bolo naposledy. Svoje prstíky vždy zaryl do mojej mikiny. A keď som si ho pritísol na hruď, mal som pocit, ako keby som práve vtedy obímal zmysel svojho života.

,,Najradšej zo všetkého tancoval. Jeho oči vždy žiarili radosťou, keď sa mohol pohybovať do rytmu hudby. Stále som mu hovoril, že by sa mal začať tancom živiť, no on nad tým len mávol rukou a smutne sa pousmial." Teraz som už vedel prečo Jimin nedal šancu kariére profesionálneho tanečníka.

,,Prečo sa vždy ukracuješ o svoje sny?!" Nechápal som.

,,A čo je ti do toho, Yoongi?" Nahnevane sa na mna obrátil. Zľakol som sa jeho náhlej agresie.

,,S-som tvoj priateľ. Milujem ťa. A záleží mi na tvojom šťastí." Vysypal som zo seba odpoveď a až potom som si uvedomil to, že som vyslovil vetu 'milujem ťa'. Chytil som sa za pery a prestal dýchať. Kde sa vo mne vzalo toľko lásky?

,,Yoongi." Vzdychol prekvapene Jimin. Rýchle si zotrel slzu z líca a pozrel sa mi do oči.

,,Mňa nesmieš milovať." Zašepkal a venoval mi smutný úsmev.

,,Čože? To je, čo za kokotinu?" Zamračil som sa a pristúpil bližšie k nemu.

,,Nemyslíš, že už je na to neskoro?" Spýtal som sa s ironickým podtónom v hlase.

,,J-ja..." Zahabkal. Myslel si, že od neho odídem bez vysvetlenia? Tak to nie.

,,Tak to si nemal potom ísť so mnou na rande, Jimin. Nemal si ma tak vášnivo bozkávať uprostred dážďa." Vyčítal som mu.

,,Viem, že aj ty ľúbiš mňa, Jimin. Pozri tvoje srdce bije o čosi rýchlejšie, keď ma vidíš. Červenáš sa. Častejšie sa usmievaš. A keď sa ťa dotknem? Chveješ sa ako maličký lístoček pod menším náporom vetra." Zúfalo som sa mu díval do očí.

,,Yoon-gi." Plakal potichu, zatiaľ čo som ho ja držal za ruku.

,,Si pre mňa celý môj vesmír. Nedokážem si bez teba predstaviť budúcnosť-" Zlomil sa mi hlas a ja som už ďalej nevládal. Nechcel som o neho prísť! Zavrel som oči a ticho čakal.

,,Tak ma už pobozkaj alebo odíď a nikdy sa mi neukazuj pred očami." Šepol som. Pár dlhých sekúnd som tŕpol a začínal sa pripravovať na to najhoršie, keď sa jeho plné ružové vankúšiky dotkli mojich skrehnutých pier. Okamžite som si ho pritísol na hruď a zvieral ho v silnom náručí.

,,Medzi nami bola pravá a čistá láska." Vzdychol som si a chlapec predo mnou rozcítene smrkol.

,,V jeho očiach bolo toľko vášne, spaľovala moje telo, kedykoľvek som sa do nich pozrel. No najviac moje srdce trpelo, keď sa v jeho tvári mohla bolesť. Nikdy to nedával najavo ako veľmi v kútiku svojej duše trpel."

,,Čo ho tak veľmi trápilo?"

,,Nesplnené sny. Žil podľa foriem ostatných ľudí. Robil veci, ktoré ho nenapĺňali."

,,Prečo?"

,,Ani ja som to zo začiatku nechápal." Pousmial som sa smutne.

,,Jeho záľuby boli čisto umelecké. Tanec. Spev. Mal anjelsky krásny hlas. Dokázal vyliečiť zlomenú dušu. Ale to jeho rodičia neuznávali. Neuznávali ani mňa, keďže chceli, aby sa ich syn oženil za nejakú bohatú, uspešnú a cieľavedomú ženu. Čiže môj presný opak." Usmial som sa na chlapca.

,,To bolo voči nemu nefér."

,,Bolo, ale Jimin bol chlapec s dobrým srdcom. Vždy radšej poslúchol ako by mal ublížiť svojim rozhodnutím ostatným."

,,A vy ste boli výnimka?"

,,Áno, z časti." Uškrnul som sa. Vždy som predstavoval Jiminovu slabosť. Bol som jeho Achilovou pätou. Veľakrát som ho prichytil, ako sa sústredene díva do mojej tváre, ako skenuje každý milimeter mojej pokožky.

Povzdychol som si. Tak veľmi mi chýbali letmé dotyky jeho sladučkých ručičiek. To ako ma nimi pohladil, dokázalo v mojom vnútri vyvolať množstvo pocitov. Nedokázal som ani slovami popísať, čo všetko som cítil, keď som bol s ním. Hodiny sa stali prchavými chvíľami. Pri ňom som prestával vnímať celý svet.

,,Prečo teda nie ste spolu s ním?"

,,Zabil sa." Pozrel som sa mu rovno do očí a všimol som si ako to neznámeho mladíka zaskočilo.

,,Č-čože?" Kývol som hlavou.

,,Bola to moja chyba. Príliš som na neho tlačil. Chcel som, aby utiekol so mnou niekam ďaleko od všetkých. Niekam, kde by ho nedobehli predsudky jeho rodičov. Chcel som, aby si splnil všetky tajné sny. Lenže on to tak ružovo nevidel." Utrel som si slzu z líca a nadýchol sa.

,,Chcel ste pre neho len lepší život."

,,Lenže háčik bol v tom, že on žiť nechcel."

,,Jimin?!" Otvoril som ústa dokorán, keď som si všimol ako jeho telo bezvládne leží vo vani plnej krvy.

,,Panebože!" Prikryl som si rukami ústa a snažil sa v sebe udusiť prichádzajúce vzlyky. Krútil som hlavou do strany a padol na kolená.

Nie!

Doplazil som sa k nemu a chytil sa jeho studenej ruky. Bola taká ľadová. Bez života!

Slzy mi tiekli po tvári.

,,Jiminie!" Zúfalo som sa díval do jeho tváre. Nevedel som uveriť tomu, že je mŕtvy. Rýchle som s roztrasenými prstami vytiahol z vrecka mobil. No slzy mi zamlžili výhľad. Nedokázal som to urobiť. Nebol som schopný ani vyťukať číslo sanitky.