Som veľmi rada, že ste najviac svojich hlasov dali práve Parkerovi a Tori, keď som písala túto kapitolu uvedomila som si ako mi títo dvaja blázni neskutočne chýbali a preto som vďačná, že som sa k ním na chvíľu mohla vrátiť. 

Chcem vás len upozorniť, že to čo budete čítať je celé trocha pritiahnuté za vlasy a príliš sladké, ale keďže je to tým Valentínom všetko je dovolené. 

Ľúbim vás a snáď vás táto kapitolka aspoň trocha poteší! 

Krásne čítanie! 

~

Nie som typ dievčaťa, ktoré je úplne zbláznené do všetkých tých valentínskych šialenstiev. Som zástanca názoru, že láska sa má prejavovať každý deň, nie len raz v roku, umelým, svetom donúteným spôsobom.

Som však dievča a my dievčatá občas túžime po pozornosti, i keď si všemožne snažíme nahovárať, že to tak nie je.

Preto mi nemôže mať nikto za zlé, že som očakávala aspoň akú-takú maličkosť.

„Dnes ma nečakaj," mrmlal Parker zapínajúc si bielu košeľu až ku krku. Snažila som sa nezazerať, nevšímať si jeho dokonale rysovanú postavu, ale aj po pár rokoch, ktoré som s ním strávila, som od neho nemohla odtrhnúť pohľad. Postával pred zrkadlom, díval sa na svoj odraz a sem-tam ku mne pootočil hlavu, aby skontroloval, či som náhodou opäť nezaspala.

Snažila som sa o to, aby moja odpoveď neznela ani trocha sklamane. „Prečo?"

„Inventúra," odvetil a prstami si rozstrapatil už beztak strapaté vlasy. Bum, dve sekundy a účes bol na svete. „S Benom chceme dať dokopy posledné zmluvy, zrátať čo nám chýba... a bla, bla, bla," odstúpil od zrkadla, natiahol sa po sako, ktoré mal prehodené cez gauč a venoval mi polovičatý úsmev. „Tak sa maj."

Čože?

„Parker!" skríkla som, ešte skôr než sa stihol vytratiť z dverí. Našťastie zastal na ich prahu a znova sa otočil mojim smerom, pričom sa mu na tvári mihal nechápavý výraz.

„Myslím, že si na niečo zabudol."

Zamyslel sa, no po chvíli len ľahkovážne mykol plecom. „Nemyslím si."

Posadila som sa, priťahujúc si prikrývku bližšie k prsiam, venujúc mu ten najhorší vražedný pohľad, aký som v tom momente dokázala vystrúhať. „Porozmýšľaj."

Dala som mu pár sekúnd, ostražito som ho pozorovala a keď opäť mykol ramenami, takmer som vyskočila z postele. Zrejme ma však nechcel viac týrať, pretože sa znova naširoko usmial, pristúpil k okraju postele a kývol hlavou. „Poď sem, srdiečko."

A keďže som na neho mala obrovskú slabosť, pomaly som prekonala vzdialenosť, ktorá nás od seba delila až kým som pred ním nekľačala na mäkkom matraci, stále zabalená v teplej prikrývke, ktorú som si k sebe tlačila ako nejaký ochranný štít. Parker nado mnou prevyšoval, v nose som cítila jeho výraznú vôňu, spleť sprchovacieho gélu a kolínskej, ktorú som mu darovala na Vianoce a už len tá blízkosť v ktorej sme sa znova ocitli mi na pery vtisla maličký úsmev.

Boli sme spolu vyše štyroch rokov, ale stále som mala pocit, že som do neho zbláznená rovnako ako na začiatku.

Dvihla som voľnú ruku a napravila mu pokrčený golier košele, zotrvávajúc prstami na jeho sánke, opatrne skúmajúc každý kúsok tváre, ktorú som poznala naspamäť. „Pán, podnikateľ."

Usmial sa, tiež ku mne natiahol ruku a prstami mi vošiel do neučesaných vlasov, oddeľujúc zamotané pramienky. S láskou a váhavo, presne tak ako som to milovala. „Aké máš dnes plány?"

Pocítila som malú iskierku nádeje a preto som sa zazubila. Valentín nevalentín. „Budem tu ležať... a čakať až kým sa nevrátiš."

Nič. Žiadna reakcia. „To budeš čakať sakra dlho, srdiečko."

Nádej sa rozplynula, ale v hrudi ma neškriabalo žiadne sklamanie. Parker sa ku mne naklonil, perami sa dotkol mojich a dlho, dlho ma pobozkal, akoby som bola nedeľa a on sa so mnou nechcel rozlúčiť. Rukou som mu zablúdila do vlasov a on si ma k sebe pritiahol bližšie a bližšie, až kým medzi nami nebol takmer žiaden prázdny priestor. A ja som to milovala, takmer tak veľmi ako jeho. Nekonečne a nekonečne, stále viac a stále intenzívnejšie.

„Už naozaj musím ísť, inak ma tvoj šialený brat vykastruje a to ani jeden z nás nechce," zachrapčal mi do pier, no stále sa neodtiahol, stále sa dotýkal mojich pier svojimi, stále ma držal tak tesno, akoby ma netúžil pustiť.

„Tak už choď."

„Uhm, pracujem na tom," zasmial sa, konečne odtiahol a celú si ma prezrel. „A ty neleňoš, malá," s tým do mňa strčil až kým som so smiechom nepadla späť na postele, cítiac jeho pery na svojich, cítiac jeho vôňu, cítiac jeho lásku.

~

„Fakt neviem, prečo, ale tvoj brat je neskutočný idiot, Tori."

Franny pochodovala po svojej obrovskej kuchyni, ruky mala prekrížené cez prsia a pohľadom preskakovala zo mňa na svoju dva a polročnú dcéru, ktorá sa vedľa mňa snažila kresliť na stále prázdny priestor obrovského papiera. Moja malá neter Luna bola rodinné zlatíčko, ktoré sme všetci zbožňovali. Stačil jeden úsmev, jeden psí pohľad a boli sme pre ňu schopní urobiť čokoľvek. Najmä jej rodičia.

„Teta Toi," šepla a drgla do mňa svojou drobnou rúčkou, aby som jej venovala pozornosť. Zrejme sme s Franny boli príliš zahĺbené do rozhovoru, pretože ani jedna z nás si nevšimla, že sa Luna namiesto papiera pustila do detailného kreslenia práve na drevo stola, ktoré teraz zdobili nepekné čmáraniny.

Hups.

„Chcela som možno jednu ružu, alebo... čokoládu, chápeš... skrátka niečo," pokračovala Franny, stále pochodujúc ako lev v klietke. „Ale chcem asi priveľa. Nikdy pred tým sme neoslavovali Valentín, ale čakala som, že to teraz cez manželstvo bude lepšie. Mohol ma pozvať aspoň na večeru. Však áno?"

Prikývla som.

„Stavím sa, že Parker pre teba určite niečo pripravil," dodala a zastala, akoby odo mňa očakávala, že jej to potvrdím.

Bohužiaľ som nemohla.

„Chlapi!" zahromžila a posadila sa k stolu, konečne si všímajúc tú obrovskú čmáranicu, ktorá bola zrejme valentínskym darčekom od jej dcéry. Nerozčúlila sa však, len si vydýchla a pokrútila hlavou. „Papier Luna, stôl je no-no!"

Malá na ňu len vyšpúlila pery a potom zahryzla do pastelky, zubiac sa, celá bez seba, akoby Franny povedala niečo extrémne vtipné.

Chcela som niečo povedať, ale ticho prerušilo vibrovanie môjho telefónu a keď som sa zadívala na displej, všimla som si novú správu a potom hneď ďalšiu a ďalšiu.

Parker : Zomieram.

Parker: Hladom.

Parker: Srdiečko.

Ja: A ako do toho zapadám ja?

Parker: Ľúbiš ma a teda nedovolíš, aby som zomrel.

Pery mi zvlnil obrovský úsmev a všetko okolo mňa na pár sekúnd prestalo existovať.

Parker: No tak, srdiečko. UMIERAM.

Parker: Kde si?

Parker: Vylez z tej postele ženská!

Ja: Som s Franny. Babská jazda.

Chvíľu mu trvalo kým znova odpísal, no ja som sa stále prihlúplo usmievala, cítiac na sebe Frannin pohľad.

Parker: Môžem ti ponúknuť inú jazdu ako babskú :) :)

Ja: idiot

Parker: Som tu sám :) :) :) 

Ja: Som s Franny ❤

Parker: počkám hodinu a potom vážne zomriem

Parker: ľúbim ťa

Parker: ponáhľaj sa

Parker: dvojitá porcia hranolčekov :) 

Parker: xxx

„Musím ísť," povedala som, stavajúc sa zo stoličky, akoby mi horelo za pätami.

Franny sa zatvárila zúfalo. „Myslela som si, že tu ostaneš dlhšie. Otvorili by sme si víno, poohovárali a potom by nám bolo lepšie."

„Prepáč, ale toto je otázka života a smrti," spustila som ramená a pobozkala svoju neter do malých ryšavých kučierok. „Papa, Luna."

„Pa-pa, teta Toi."

„Zradkyňa," zamrmlala Franny, ale aj napriek tomu ma silno objala a obdarila širokým úsmevom, akoby to celé divadielko o sklamaní iba predstierala. „Uži si to."

~

Poznáte ten zvláštny pocit, ktorý sa vám usadí na hrudi a nemôžete sa ho zbaviť? Očakávanie? Zdesenie? Neistota?

Presne tak som sa cítila, keď som otvorila dvere baru a prekĺzla do tmavého priestoru, ktorý zíval prázdnotou. V rukách som držala jedlo, ktoré som vyzdvihla cestou a dva teglíky s čerstvou kávou, ktorej prenikavá vôňa mi rezonovala v nose. Snažila som sa byť čo najtichšie, chcela som Parkera prekvapiť svojou prítomnosťou, no stále prázdny priestor mi našepkával, že to skôr on prekvapil mňa.

Moje kroky boli váhavé, obzerala som sa a v hlave mi hučalo nekonečne množstvo otázok.

Kde je?

Prečo bolo otvorené?

Čo to má sakra znamenať?

Ticho som prelomila až svojim hlasom. „Parker?"

Nič.

Urobila som ďalší krok a potom som zastala uprostred pohybu, cítiac ako mi srdce v hrudi o niečo zrýchlilo. Môj najdrahší priateľ sa opieral o jeden zo stolov, pery sa mu usmievali a pri pohľade na mňa sa mu rozžiarili aj oči, ktoré do mňa zabodával, sledujúc každý jeden môj krok. On však nebol tým, čo upútalo moju pozornosť.

„Čo to má znamenať?" šepla som, prezerajúc si stôl po jeho boku, na ktorom boli poukladané horiace sviečky, kytica červených ruží a fľaša vína.

Štyri roky, žiaden Valentín a odrazu...

Parker sa ani nepohol, len opäť kývol hlavou a naklonil hlavu na bok. „Poď sem, srdiečko."

„Čo..."

„No tak, budem dlho čakať?"

Váhavo som zložila tašku s jedlom na jeden zo stolov a potom som k nemu pristúpila, až kým sme nestáli vedľa seba úplne blízko. „Kde je Ben?"

Parker mi priložil ukazovák na pery a pokrútil hlavou zboku na bok. „Nechaj ma rozprávať, srdiečko, dobre?" rukou ma pohladil po tvári, očami sa vpíjal do mojich a dlho, dlho mlčal, kým sa konečne odhodlal znova prehovoriť. „Viem, že toto je jedno obrovské klišé. Viem, že nie som ten najromantickejší typ, ale premýšľal som... veľa som premýšľal," ešte stále sa na mňa díval, udržiaval očný kontakt, hrýzol si spodnú peru a potom... keď som to najmenej očakávala si predo mňa pokľakol.

„Čo... čo robíš?"

Jeho úsmev sa iba rozšíril, akoby odo mňa očakával presne takú reakciu akú som mu ponúkla. „Tori, srdiečko..."

Možno ma zradili vlastné kolená, možno som sa naozaj nedokázala udržať na vlastných nohách a tak som si rovnako ako on kľakla, čím sme boli takmer na rovnakej úrovni.

„Čo robíš?" rozosmial sa.

„Čo robíš ty?" oponovala som s obavami zastoknutými v krku.

„Vždy mi všetko skomplikuješ, Torianna," pošepol, uchopil mi tvár medzi svoje teplé dlane a pritiahol si ma bližšie k sebe, až kým sme o seba nenarazili perami. Bozkával ma tak nežne a tak s citom, že som prestala dýchať, prestala rozmýšľať, prestala sa báť. „Vezmi si ma," zamumlal a potom svoje slová zopakoval. „Vezmi si ma, Tori."

Oči mi zaliali slzy, srdce rozprúdil šialený tlkot a ruky, ktorými som sa pridržiavala Parkerovej košele sa mi roztriasli. Nedokázala som zo seba dostať to správne slovo, nedokázala som hovoriť a preto som len prikývla a potom zas a zas, až kým sme sa obaja nerozosmiali, až kým ma znova nepobozkal, až kým som tomu nezačala veriť.