Parkerov pohľad

Nemohol som už ďalej predstierať, že by som radšej ležal doma vo svojej posteli, s myšlienkami, ktoré mi okrem hlavy ťažili aj končatiny a všemožne mi zabraňovali posunúť sa ďalej. Prešli dva týždne. Štrnásť celkom nepotrebných dní sprevádzaných apatiou a potrebou všetko vymazať z hlavy a zároveň to v nej navždy uchovať.

Možno preto som sa celkom jednoducho nechal zlanáriť Benom a Dylanom na jedno pivo a nejaký akčný film, ktorý dávali v telke.

Snažil som sa zapájať do konverzácií, smiať sa na vtipoch a byť tým Parkerom, ktorého všetci dobre poznali. Všetko to však bolo predstierané a nanútené, akoby sa nejaká časť mňa nedokázala zbaviť tej neviditeľnej steny, ktorú som si za posledné dva týždne vybudoval.

A mal som vôbec dôvod správať sa nahnevane a mrzuto? Stálo to, čo urobila Tori naozaj za to? Menil som sa na ufrflaného deda, len preto, že urobila presne to, čo som od nej už od začiatku očakával. Všetko to bolo len falošné. Len hra, len chvíľkové pobavenie a stačil jeden večer, jedna veľká pravda a za všetkým som urobil hrubú čaru.

Ale moje pocity?

A to prázdno, čo som cítil zakaždým, keď som si čo i len na ňu dovolil pomyslieť?

To všetko bolo reálne, živé a nepríjemne bolestivé.

„Pozri sa na jeho ksicht," dostal sa mi do uší Dylanov posmešný tón hlasu, sprevádzaný Benovym smiechom a mojím prevrátením očí. „Tvári sa akoby ho niečo pekelne trápilo. Je všetko v úplnom poriadku v tvojom malom svete, Parker?"

Jeho otázka nebola úprimná a preto som spoza hlavy schmatol vankúš a hodil mu ho priamo do vyškerenej tváre. „Daj si pohov."

Opäť medzi nami zavládlo ticho, ktoré prerušovali len hlasné výstrely z filmu a rozhovory postáv, čo vôbec nedávali zmysel. Smial som sa, keď sa smiali chalani a rovnako tak som sa zapájal do ich rozhorčenia, vždy, keď postavy vo filme urobili nejakú hlúposť. Moja hlava bola však úplne inde. Na poschodí, v izbe dievčaťa, ktoré mi neustále nedovoľovalo spávať.

Čo robí? Ako sa má?

Zobuď sa, Parker!

Chcel som sa zosunúť hlbšie do pohodlného gauča, nájsť tú najsprávnejšiu polohu, ale môj pohyb ustrnul vo váhavých krokoch a následne i v Benových slovách, ktoré nepatrili mne. „Kam ideš?"

Svoju hlavu som vystrel práve v momente, kedy Tori miesto odpovede mykla plecami. Jej pohľad bol však sklopený k zemi, k ošúchaným teniskám, ktoré sa toľkokrát povaľovali na koberci v mojej izbe. S jej prítomnosťou sa mi do hlavy vrátili všetky spomienky a myšlienky, čo mi do žíl vhnali zlosť a prinútili ma odvrátiť pohľad od jej bledej tváre a od každého detailu, ktorý som si chcel zafixovať do svojej mysle.

Chcel som sa na ňu dívať, no zároveň som chcel presvedčiť samého seba, že si nezaslúžila ani jeden môj pohľad.

Boli to sekundy, kedy som vôbec nepremýšľal a cítiac jej oči na mojej tvárí, som čo najľahostajnejšie vyslovil. „Kurviť sa, pravdepodobne."

Jej rázne zalapanie po dychu sa mi donieslo do uší a hneď v tom momente som netúžil po ničom inom, len tie slová vrátiť späť. Nespoznával som tú potrebu v sebe, ublížiť jej viac, ako ona ublížila mne, ale v hrudi som mal okrem hnevu tisíce iných emócií, ktoré som nedokázal identifikovať. Toto celé bol, ale krok vedľa, slová, čo nikdy nemali vyjsť z mojich úst.

„Dopekla Lewis," zavrčal Ben mojim smerom, nazlostene a pomedzi zuby, určite ma vraždiac pohľadom. Ten môj, ale spočíval na Tori, ktorá chvíľu zotrvávala na tom istom mieste, nemá a bez slov, až kým celá nezbledla, z pier jej neunikol uplakaný ston a z očí sa nespustili slzy. Už dávno som mal stáť na nohách, byť pri nej, ale tá zlosť... to sklamanie, to všetko, čo som cítil, ma držalo na sedačke, až kým sa Tori nezvrtla a nestratila za dverami.

„Neventiluj si svoju príšerne zlú náladu na mojej sestre."

Prehrabol som si vlasy, úplne ignorujúc Benove slová, ešte stále očami sledujúc to mieste, kde stála, ako keby som mohol vrátiť čas pár minút dozadu. A čo by to vlastne zmenilo? Stále by som bol rovnako nahnevaný, cítil rovnakú zlosť, rovnaké sklamanie z toho, že som zase uveril niekomu, komu som veriť nemal.

Rázne som sa postavil na nohy. „Vieš ty čo? Aj tak musím vypadnúť do práce. Tak sa majte."

Ben niečo povedal, Dylan opäť zahundral, ale nič z toho nebolo pre mňa natoľko dôležité, aby som tomu venoval pozornosť. Cítil som sa zle, akoby som urobil niečo, čo som nemal a tie výčitky a niečo hlboko v mojej mysli, ma donútili vybrať si cestu opačným smerom. Tú dlhšiu, tú čo mi prečisti hlavu a dostane z nej všetko z dnešného fiaska.

Aj tak som na ňu ustavične myslel a nedokázal som to zastaviť, nech som sa snažil akokoľvek veľmi. Sprevádzala ma, mal som ju pred očami a potom sa mi vo vrecku rozozvučal telefón, na jeho displeji jej meno a moja zlosť sa vrátila spolu s tónom, ktorý som si nemohol odpustiť. „Čo chceš Tori?" zamrmlal som odmerane. „Nemám čas, musím ísť do práce a..."

Moje slová prerušil jej dutý hlas, ktorý mi ľahko napovedal, že ešte stále vďaka mojím otrasným slovám plakala. „Premýšľal si niekedy nad smrťou Parker?"

Jej nesmelá, no predsa zmysluplná otázka ma donútila mlčať a ona ďalej pokračovala, akoby mi práve nedala jedno imaginárne zaucho. „Pretože ja v poslednej dobe až príliš často..." smrkla a moje zradcovské srdce stlačila neviditeľná ruka, ktorá mi dávala vyžrať bolesť v Torinom zúboženom hlase. „Ani neviem prečo som sa rozhodla volať práve tebe, ale... bože..."

Zastal som a hruď mi v okamihu naplnila panika a nutkanie byť čo najrýchlejšie pri nej. Nerozumel som tomu, ale potreboval som vedieť a najmä vidieť, že bola v poriadku. „Kde si Tori?" spýtal som sa ticho, no s jasnými obavami, ktoré som nedokázal nijako zamaskovať.

„Na tom nezáleží, či áno?"

Záležalo mi na tom. Viac než si v tej chvíli vedela predstaviť. „Nehraj..."

Ibaže moja nejasná výstraha sa stratila v jej nasledujúcej otázke. „Tak premýšľal si? Nad tým aké by to bolo? Len tak umrieť?"

Netušil som kam jej otázky viedli, no nemohol som ďalej postávať na tom istom mieste uprostred prázdnej ulice a veriť, že všetky moje obavy boli len výmyslami v mojej hlave. Niečo nebolo v poriadku. Torin hlas a tá značná úzkosť, ktorú som cítil, ma prinútili odpovedať a to len kvôli tomu, aby som naďalej dokázal počuť jej hlas. „Áno, premýšľal."

Len čo som vyslovil tie slová, dostal sa ku mne jeden z jej vzlykov, ktorý prehustil až do plaču a ten ma desil, hneval a zároveň nútil premýšľať a prosiť toho tam hore o pár minút strpenia.

„Ja... Ja som ti nechcela.... ja som s ním nič nemala... ja..."

Toto všetko, čo sa mi odohrávalo v mysli bolo trestom za to, že som nebol trpezlivý a nikdy som si ju v skutočnosti nevypočul. A až, keď sa jej lámal hlas a uši mi zapĺňal jej plač, som pochopil, že pre mňa neexistuje nič lepšie a nič dôležitejšie, ako to dievča na druhej strane linky.

„Nevládzem. Ja už nevládzem Parker."

„Vydrž," šepol som, ale môj hlas zanikal v jej bolestivom plači. „Tori," oslovil som ju, tentokrát ráznejšie a prudšie, cítiac tú neopísateľnú potrebu byť, čo najskôr pri nej. „Povedz mi, kde si."

„Všetko je tak zlé. Tak hrozne, hrozne zlé."

„Ja ťa prosím Tori," dostal som zo seba a môj tón bol síce trpezlivý a opatrný, ale v skutočnosti som cítil pravý opak. Tak veľmi som sa bál, že prídem neskoro, že jej nestihnem vysvetliť, ako veľmi je dôležitá. Že som jej nikdy nechcel tak sebecky ublížiť, len preto, že niekto pred tým ublížil mne. „Povedz i, kde si a všetko si vysvetlime, len..." vydýchol som, tlačiac viečka k sebe v tichej prosbe. „Nerob žiadne hlúposti. Prosím."

Ako som mohol byť tak hlúpy, keď som vždy vedel aká krehká je Torina osobnosť a ako malo stačí, aby ju niečo donútilo tápať sa?

Miesto odpovede som však dostal ďalšiu spŕšku slov. „Ja som na teba chcela zabudnúť," šepla. „Dostal si sa mi do hlavy a všetko bolo tak nové. Tak zvláštne. On mi mal len pomôcť zabudnúť, ale nedokázala som to. Myslela som na teba. Celý časom myslela na teba."

„Tori," zachrapčal som o čosi viac prosebnejšie. „Kde si?"

Prosím. Len mi povedz, kde si.

„Mám toho po krk, Parker!" zvolala a jej bolesť prenikla až do mňa. „Mám po krk toho ako sa mi všetko rúca! Všetko je tak zlé... Aké ľahké by bolo na všetko zabudnúť, všetko nechať tak... len skočiť."

Bolo to ako záblesk z jasného neba. Jedno slovo a moje nohy sa pohli a rýchlo ma viedli na miesto, ktoré sa javilo na míle vzdialené. Predsa som si, ale povzdychol a opäť v mysli poprosil o viac trpezlivosti, viac času, viac nádeje. „Rozprávaj ďalej, srdiečko."

„Chcela by som vymeniť spomienky za niečo lepšie. Chcela by som zabudnúť na to, čo urobila Stella. Na to, čo urobil Jake a najmä zabudnúť na to, čo sa stalo Hanne..." počúval som ju, no zároveň som sa sústreďoval na svoje kroky a pomaly zrýchľujúci sa dych. „Mala som na ňu dávať pozor. Mala som ostať s ňou, ale všetko v tej miestnosti ma dusilo a potom som stretla Stellu a všetky spomienky na mňa padli ako spleť sieti. Nemohla som dýchať. Tak veľmi mi ublížila. Nedokážem na to prestať myslieť. Na jej slová, ktoré toto všetko spôsobili. Na Alexa... ja... ja ho nechcem nenávidieť, on za to predsa nemôže..."

Bolo toho priveľa. Priveľa problémov pre jedno krehké dievča. Hnev vo mne celkom rázne nahradila obrovitánska potreba mať ju pri sebe a zabrániť ďalším katastrofám, ktoré by ju priviedli k podobným myšlienkam.

„Už neviem komu veriť," pokračovala. „Ony ma vymenili za hlúpe pozície a keď som všetko stratila, snažila som sa z toho ostať, ale doma bol chaos a Ben mal problémy s Franny. Všetko bolo zlé a rodičia si všímali len jeho a mne neostával nikto. Nechcela som do toho padnúť. Zo začiatku som netúžila po ničom inom len, aby si všimli ako veľmi trpím. Schovávala som si modriny, vyhýbala sa Alexovi a snažila sa nemyslieť na to, že rodiča mi nevenujú pozornosť. Bože. Celé to bolo také ťažké..."

Nadýchla sa, no ostala ticho a to ma vydesilo natoľko, že som pridal do krokov, až som takmer utekal. „A čo bolo potom Tori?" posúril som ju. „Rozprávaj ďalej, len pokračuj, rozprával, stále rozprávaj, prosím."

Kým som počul jej hlas, mal som istotu, že je všetko v poriadku. Že tá bolesť odzrkadľujúca sa v jej hlase sa nepredrala až na povrch a nespôsobila niečo, čo by som nedokázal zniesť. Aj tak som, ale stále panikáril a cítil nesmiernu úzkosť, ktorá mi sťahovala hrdlo.

„A potom prišiel Jake," pošepla ticho Tori a ja som na pár sekúnd pocítil značnú úľavu. „Všetko sa zmenilo. Všetko začalo dávať zmysel, ale nebolo to správne. Nemiloval ma a v skutočnosti som ani ja nemilovala jeho. Myslela som si, že ma zachránil, že mi z toho pomôže, ale neurobil nič, len mi viac zamotal hlavu. A potom Hannah...bože ja som ju zabila."

Kto jej natlačil do hlavy také hlúposti? A ako dlho bude trvať, kým sa prenesie cez všetky tieto veci? Ako jej vôbec môžem pomôcť, keď jediné, čo viem je ubližovať jej ešte viac?

„Nezabila si ju, srdiečko, nebola to tvoja vina."

„Ale áno!"

„Nie Tori," zavrčal som a následne svoj hlas málinko zjemnil. „Zabil ju niekto, kto jej dal do pohára tie drogy a tým niekým si nebola ty."

Bol som tak blízko, stačilo len pár krokov, ale čím viac som kráčal, tým mi cieľ prišiel o niečo viac vzdialenejší.

„Ale mohla som. Mala som ostať pri nej, mala som to byť ja..." mumlala a jej nezmyselné slová mi lámali srdce na tisíce kúskov. „Stále myslím na to, že som to mala byť ja. To ja som mala v tú noc..."

„Nie!" prerušil som ju, nedbajúc na výšku môjho hlasu. „Všetko je tak ako to malo byť!"

„Ty to nechápeš," zachrapčala a moje kroky ustálili a zmenili sa na pomalšie s istotou, že som Tori sledoval svojimi očami. Nakláňala sa bližšie k vode, tak odvážne a pritom nesmelo. „Nikto to nechápe."

Mal som strach, že ak sa pohnem jej smerom, preľakne sa a tak som ostal primrznuto stáť, blízko no stále ďaleko. „A teraz budem chvíľu rozprávať ja..." povedal som zadýchane, prekonávajúc nutkanie schovať ju vo svojom náručí. „Mal som štrnásť, keď som sa vrátil zo školy a v kuchyni našiel otca ležať nehybne na zemi. Mali sme vtedy tréning a s chalanmi sme ešte bláznili vonku," tá spomienka sa mi vynárala v hlave ako záznam z filmu. Stále rovnako živá a rovnako bolestivá. Teraz, ale plápolala vzduchom až o uší dievčaťa, čo ju muselo počuť, aby si uvedomila, že na tomto svete nie je sama, kto v sebe schováva veci. „Keby som prišiel domov o chvíľu skôr, keby som nechal všetko tak, mohol som ho zachrániť. A ver mi Tori, viem ako sa cítiš. Viem to, ale to všetko bude dobré, pretože ani jede z nás by nemohol urobiť nič, čo by ich zachránilo... čo by im pomohlo."

„Bože, Parker."

Telo sa jej zachvelo ďalšími vzlykmi a už som nemohol viac čakať. „To je dobré, je to v poriadku," povedal som pomaly a rovnako pomaly som donútil svoje nohy k pohybu. „A teraz prosím odstúp od toho zábradlia, lebo sa zbláznim."

Už som nečakal na slová, či odmietnutia. Skrátil som vzdialenosť, ktorá nás od seba delila a keď Tori cúvla, narazila mi do hrude a to celkom stačilo, aby som ju objal a pevne držal. „Som tu," zachrapčal som, uisťujúc tým aj sám seba. Je v poriadku. „Všetko je v poriadku. Som tu."

A už nikam neodídem.