Nič nie je horšie ako zobúdzať sa z ťaživým pocitom, že ste niečo pokazili. Teda v mojom živote to bolo až príliš často, ale tentokrát ma váha vlastnej viny priam dusila.

Všetko bolo zlé a divné.

Nemohla som ani otvoriť oči bez toho, aby ma prudko nerozbolela hlava. Každý márny pokus o nepatrný pohyb vo mne spôsoboval ukrutnú bolesť, ktorá sa pomaly, ale iste menila na pocit bezmocnosti. Pohla som sa, aspoň to som si myslela, ale moje telo zavadilo o niečo tvrdé.

Z pier mi ušiel tichý povzdych, následne som pohla rukou a zmučene si ňou prešla po tvári. „Koľko je hodín...?"

Bola to básnická otázka, niečo na čom som rozhodne nečakala odpoveď, ale keď prišla, zlapala som po dychu a takmer od ľaku zomrela.

„Desať," prehovoril a prikrývka pod ktorou som sa schovávala, sa nepatrne pohla.

Och. Môj. Debilný. Život.

Oči som rozlepila tak prudko, až ma zaboleli a z pier mi ušla spleť nepekných nadávok. „Dokelu, čo tu robíš?" vykríkla som a mäkkú prikrývku si pritiahla bližšie k prsiam.

Skvelé. Výborne! Len tak ďalej!

Parker mi venoval rozospatý úsmev, no hneď na to sa zamračil a nechápavo nado mnou pokrútil hlavou. „Bývam tu, čo by som tu asi tak robil..."

Ak som si dovtedy myslela, že môj život je katastrofálny, v toto ráno sa podobal na hotovú spúšť. „My... my sme spolu..."

Nedopovedala som. Nemohla som. Nielenže som sa ocitla v posteli s najlepším priateľom svojho brata, ale so všetkou hanebnosťou som sa s ním aj vyspala. Aké zvrátene!

„Netvár sa, že sa ti to nepáčilo a navyše už si mala byť dávno doma," prehovoril ľahostajne a mne len náznakom pripomínal otca a jeho večné kázania. Chcela som vstať, naozaj odísť a na toto všetko zabudnúť, ale namiesto toho som zatvorila oči a v mysli nadávala samej sebe.

Toto sa nemalo stať. Nie. Nie. Nie.

„Dokelu..." zamumlala som nahnevane a oči sa mi opäť prudko otvorili, akurát v tej chvíli, keď sa ku mne Parker nepríjemne natlačil, rukou ma objal okolo pliec a druhú vystrčil pred seba.

Až vtedy som si stihla všimnúť telefón, ktorý nešikovne držal vysoko nad našimi tvárami. Len na nepatrný moment som sa na neho pozrela a jeho tvár zdobil širokánsky úsmev, nevenoval ho však mne, ale mobilu.

Skrčila som obočie. „Čo to..." a vtedy izbu naplnil cengaví zvuk signalizujúci jedno. „Ty si nám práve urobil selfie!?"

Zasmial sa, zase sa odo mňa odtiahol, akoby som mala lepru a pred oči mi nastrčil svoj telefón. Jeho displej zobrazoval presne to, čo sa odohralo pred pár sekundami, s tým, že Parker sa dokonalo usmieval, jeho tvár zdobili roztomilé jamky a oči mu žiarili, zatiaľ čo ja som sa dívala na neho. Problém však nebol v tom. Tá fotka bola jasným dôkazom toho, čo sa tu odohrávalo pred pár hodinami. Parkerova nahá hruď a moja zakrytá len prikrývkou len nádherne zobrazovala, že sme nehrali pexeso.

„Zbláznil si sa?" vykríkla som a natiahla sa za jeho rukou, ktorú však pohotovo dvihol vysoko dohora. „Vymaž to, ty idiot."

Zubil sa, tvár mu išla doslova prasknúť z toho obrovitánskeho úsmevu, ktorý ju zdobil. A ja som netúžila po ničom inom, len ho zabiť.. a samozrejme vymazať tú debilnú fotku.

„Načo sa hráš?" zavrčala som a opäť márne natiahla dlaň vysoko za tou jeho. Lenže nech som sa akokoľvek snažila výškový rozdiel a jeho dlhá, svalnatá ruka mi v tom všemožne zabraňovali.

Chcela som zomrieť. Hanbou. Zlosťou. Čímkoľvek. Najmä hneď v tej chvíli.

„Len si to predstav," zanôtil a jeho spevavý hlas ma donútil opätovne zavrčať. „Táto fotka ti zmení život."

Už som nevládala bojovať proti jeho debilnosti a tak som s hlasným povzdychom spadla na mäkký vankúš. „Toto robíš so všetkými dievčatami, ktoré sa ocitnú v tvojej posteli?"

Zasmial sa, stiahol ruku s mobilom naspäť k sebe a keď si všimol, ako na neho nástojčivo hľadím s úmyslom vrhnúť sa do boja, krátko pokrútil hlavou. „Nebola by to žiadna zábava, kebyže to robím s niekým iným a navyše, len si predstav čo všetko s touto fotkou môžem dokázať..."

V hlave sa mi okamžite objavil obrovský, tučný výkričník, ktorý priam kričal, aby som niečo urobila. Ibaže, telo bolo príliš omámené a slabé, takže som sa ani nepohla.

„Si prasa."

Parker sa rozosmial, lakťom si podoprel hlavu a venoval mi svoju plnú pozornosť.

Klamala by som, ak by som povedala, že to nič vo mne nespôsobovalo. Bože, tak veľmi ma to nútilo prehrávať si všetko, čo sme robili pred pár hodinami. Všetky jeho dotyky, všetky jeho bozky...a to ako menil niečo, čo som poznala, na niečo úplne nové.

Pamätala som si. Samozrejme, že som si pamätala každý jeden detail. Každé slovo. Každý povzdych. A to.. to nebolo správne.

„Len si predstav, čo by táto fotka spôsobila, kebyže si ju len tak náhodou dám... čo ja viem.. na facebook?" opýtal sa ma a intenzita jeho pohľadu ma donútila sklopiť zrak.

Zabijem ho. Zabijem.

„Ben by ťa zabil..." precedila som pomedzi zuby a zlostne zazrela do jeho čokoládových očí v ktorých tancovali milióny iskričiek.

„Myslíš?" zatiahol a mobil, ktorý dovtedy úpenlivo zvieral medzi prstami ľavej ruky, pustil na prikrývku, len preto, aby ku mne mohol natiahnuť svoju dlaň.

Chcela som schmatnúť to hlúpe zariadenie a vymazať akýkoľvek dôkaz o tejto hlúpej noci, ale všetok chtíč sa rázom rozpustil, keď sa Parkerové prsty ocitli na mojej tvári. Najprv mi len jemne ukazovákom prešiel po lícnej kosti a následne po perách, ktoré sa po jeho dotyku slabo rozochveli.

„Vieš aká by bola Benova reakcia?" zamumlal a naše pohľady utkveli jeden o druhý. „Povedal by mi, och Parker, som tak rád, že sa v jej posteli objavil konečne niekto normálny."

Tá veta celkom stačila na to, aby som sa prebrala z tranzu, ktorý vo mne spôsoboval. Odrazu som sa cítila oveľa nahnevanejšie než pred pár minútami. „Čo sa tým snažíš naznačiť?" zaútočila som a tón môjho hlasu ho donútil stiahnuť ruku späť k svojmu telu.

„Všetkým je predsa známe, že si..." zamyslene sa poškriabal na brade a znova sa usmial. „Ako to povedať... radodajka?"

Radodajka? To je to čo si o mne myslí? To je to čo si o mne myslia všetci? Zranilo ma to. Cítila som prudkú bolesť pri hrudi, akoby mi niekto stláčal srdce a nechcel ho pustiť. Za žiadnu cenu.

Rozochvela som sa. Jeho slová sa mi neustále opakovali v hlave, ale nemohla som dopustiť, aby videl ako veľmi sa ma to dotklo. Preto som natiahla ruku s úmyslom uštedriť mu jednu nepeknú, boľavú facku, priamo na slabučko zarastené líce. Lenže Parker rozmýšľal rovnakým spôsobom ako ja a prv než by sa moja teplá dlaň stihla stretnúť s jeho tvárou, schmatol ma za lakeť a so smiechom pokrútil hlavou.

„Hou... nech ta to ani nenapadne. Pravda sa ťažko počúva však?"

Už som sa nedokázala pozerať na jeho rozjarený výraz, na tie iskierky a nadvihnuté obočie, ktoré len dokazovalo, ako veľmi sa baví. Vytrhla som ruku z jeho zovretia a bleskovo vstala, ignorujúc fakt, že sa na mňa intenzívne pozerá. Oblečenie som na seba navliekla takmer za minútu a rýchlo sa pobrala k dverám, to ma však zastavil jeho chrapľavý hlas.

„Keď budeš odchádzať zavri za sebou vchodové dvere a ak náhodou stretneš moju mamu, len ju pozdrav, nebude jej to vadiť."

Neznášala som ho. Doslova som horela od nutnosti vrhnúť sa na neho a zadusiť ho vlastnými rukami. Namiesto toho som mu však venovala ten najznechutenejší výraz a pokrútenie hlavy. „Si hrozný debil."

Už- už som sa chystala odísť, keď znova prehovoril. Tentokrát bol jeho hlas veselý a donútil ma na pár sekúnd zatvoriť oči. „A nezabudni na tu fotku Tori..."

Bola som v keli.

~~~~

Moje nápady sú ako titanic, idú ku dnu :D

Páči/ nepáči ?