Na kôpku narastajúceho oblečenia som uložila ďalšie poskladané tričko, rukou opatrne prešla po jeho povrchu a všetko vsunula do malej cestovnej tašky. Všetci sme po výdatnom obede zaliezli do svojich izieb, aby sme si čo najrýchlejšie zbalili veci a vydali sa na dlhú cestu. Nikto z nás totiž netúžil potom, aby sme domov prišli za tmy, ako tomu bolo v prípade príchodu sem.

Aj napriek všetkým okolnostiam som, ale odísť nechcela. Bolo príjemné tráviť čas tak ďaleko od tomu, v prítomností ľudí, ktorých som mala rada. V prítomnosti Parkera. Ten sa na mňa pravdepodobne, so všetkou istotou hneval. Ignoroval moje správy, nástojčivé pohľady a dokonca sa šikovne vymotal z miestnosti, keď sme sa v nej zázrakom ocitli sami.

Ničilo ma to.

Bola som si istá, že sa na mňa hneval, preto, že som ho odmietla pobozkať v prítomnosti ostatných, ale nešlo mi do hlavy, prečo potom všetkom, stále nechápal, že som ešte nebola pripravená povedať to všetkým okolo nás.

Unavene som si povzdychla, čelo oprela o mäkký matrac a pod vplyvom všetkých pocitov som zatvorila oči. Sedela som na tvrdej, studenej zemi s nohami v tureckom sede. Cestovná taška ležala rozzipsovaná oproti mne a jej vnútro pomaly zaplňovali použité, aj nepoužité kusy oblečenia. Nevedela som koľko mi ešte ostávalo času kým ostatní začnú zmätene pobehovať po chodbe s tým, že odchádzame, ale odrazu sa mi nechcelo ani len pohnúť.

Moje útrapy prerušilo slabé zaklopanie na drevené dvere. Ako prvý ma napadol Parker a aj napriek tomu, že som sa snažila voči všetkým emóciám obrniť, srdce sa mi roztĺklo ako pri behu. Sklamanie však na seba nenechalo čakať príliš dlho, keď dnu bez pozvania prekĺzla Mia s pokojným výrazom na dokonale upravenej tvári.

„Mali by sme sa porozprávať Tori," spustila a chudé ruky si prekrížila na plných prsiach, ktoré jej dokonale zvýrazňoval fialový top s veľkým výstrihom.

Nevstala som, len som sa otočila čelom k nej a prekvapene nadvihla jedno obočie. „A máme sa o čom?"

Prikývla, váhavo podišla bližšie a jazykom si prešla po naružovaných perách. „O Parkerovi."

Niečo vo mne rázom zabilo všetku únavu a nahradil ju čistý, nefalšovaný strach. Jej výraz, tak pokojný a nemý ma miatol a to, že hovorila tak kľudne som nedokázala nijako dešifrovať.

V rýchlosti som si prečistila hrdlo, nervózne prehrabla vlasy a venovala jej chabý úsmev. „Prečo by sme sa mali rozprávať o ňom?"

Mia si pobúrene odfrkla. „Netvár sa prosím ako neviniatko, ty dobre vieš prečo..."

Nemusela špecifikovať, okamžite som pochopila, že pozná pravdu a tak som len ľahostajne mykla plecom. „Čo chceš počuť?"

„Odkedy?" nadhodila.

„Odkedy čo?"

Môj pokojný tón ju zrejme iritoval, pretože prudko zatla sánku a aj dlane sa jej zvlnili v päsť. „Nehraj sa na hlúpu Torianna."

Oh, toto bude vážne, prehnalo sa mi mysľou. Nikto totiž nepoužíval moje meno pokiaľ som neurobila niečo vážne zlé. Tentokrát to bolo, ale neoprávnené i keď mi úprimne naháňalo strach, že Mia o nás niečo tušila.

„Nie som hlúpa," zavrčala a urobila ďalší, celkom náhodný krok mojim smerom. „Videla som vás včera v klube na parkete," zmĺkla, prebodla ma vražedným pohľadom a akoby sa jej v mysli vynorila ďalšia spomienka, pokračovala: „Mimochodom, podala si výkon hodný porno herečky."

Jej poznámka ma pravdupovediac urazila, ale navonok som na sebe nedala nič poznať a namiesto obáv mi tvár prekryl široký úsmev. „Aspoň sa v budúcnosti zamestnám."

„Zdá sa ti to vtipné?" spýtala sa a obočie skrčila do stredu čela, čím sa jej v jeho strede vytvorila hlboká vráska. „Videla som ako sa na teba díval. V piatok. Včera a aj dnes pri obede. Nebola by som si to všimla, ale kedysi sa rovnako pozeral aj na mňa."

Vnútri ma príjemne zahrialo, žalúdok mi stislo a nebyť jej vážnej tváre, asi by som sa pousmiala. Ibaže existovala aj tá racionálna časť mňa, ktorá si uvedomovala, že naše spoločné tajomstvo vie ďalší človek. Osoba, ktorá Parkera pozná lepšie než ja a najmä osoba, ktorá môže všetko pokaziť, keď si len na pár minút otvorí ústa v zlej spoločnosti.

„Odkedy?" zopakovala a v očiach sa jej objavili iskričky hnevu.

Nehodlala som sa jej odpovedať. Nepotrebovala to počuť a niečo vo mne mi našepkávalo, že mlčanie je najvhodnejšou alternatívou.

„Fajn," bezradne rozhodila rukami. „Nemieniš rozprávať?" kývla hlavou, pristúpila ďalší krok dopredu a pomaly sa zohla, aby boli naše tváre na rovnakej úrovni. „Takže tento rozhovor povediem ja. Nebudem s tebou bojovať o jeho pozornosť, pretože aj slepý vidí, že ju máš ty. Nebudem sa ani nijako snažiť ho získať pre seba, lebo povedzme si pravdu... nemám šancu, ale nedovolím, aby skončil pri tebe."

Vyrazila mi dych. Pripravila ma o všetky slová a úplne vyľakala.

„Parker je až príliš dobrý, aby si ho zničila, Tori," vyslovila rázne dávajúc dôraz na každé jedno vyslovené slovo. „Možno ma už nemiluje, možno ani ja nemilujem jeho, ale nikdy nezabudnem na to, čo sme spolu prežili a úprimne, je pre teba až príliš dobrý. Nezaslúžiš si ho."

„To nemôžeš..."

Skočila mi do reči. „Našťastie mám ešte jedno eso v rukáve. Poslednú kartu, ktorá môže zamotať hru a mienim ju využiť. Nebudem ti dávať ultimáta, ani ťa nijako strašiť. Vyjde to, nevyjde...? Na tom nezáleží. Je mi to ukradnuté. Ten chalan s ktorým som Parkera podviedla, mimochodom úplne mi to prospelo, nemá problém sa o mňa postarať, takže som za vodou. A čo sa týka teba?" prešla očami z mojej tváre, cez telo až ku skrčeným nohám a hravo sa zazubila. „Ako porno herečka si určite niekoho nájdeš."

Zaštípala ma dlaň, tak veľmi som sa ňou chcela ohnať a navždy vymazať ten povýšenecky úsmev z jej tváre, ale prv než by som to stihla urobiť, vstala a pohompáľajúc bokmi odkráčala k dverám. Nazbierala som v sebe poslednú dávku odvahy, prečistila si hrdlo a rýchlo prehovorila. „Si neskutočná mrcha, vieš o tom?"

Prikývla, cez rameno mi poslala ešte jeden úsmev a hravo zamávala. „Pozeraj a uč sa, zlatko."

S tým za sebou potichu zatvorila dvere a odišla, nechávajúc ma úplne bez slov.

Eso v rukáve ?

Hlava mi bez milosti klesla späť na posteľ a z hrdla sa mi vydral ďalší unavený ston.

To nemôžem byť aspoň raz v živote len tak šťastná?!

~

„Preboha, Franny prepni to," zavrčal nasrdene Ben zo sedadla vodiča a ruku natiahol k palubnému počítaču, aby preklikol ďalšiu dokonalú skladbu od Shawna Mendesa.

Franny mu surovo ruku odsunula späť na volant a zúrivo po ňom strelila pohľadom. „Ani sa neopováž Benjamin!"

„Nedá sa to počúvať," zakvílil a silno si frustrovane udrel hlavu do mäkkého operadla za jeho hlavou.

„Ty sa nedáš počúvať!" odbila ho a ruky si prekrížila na hrudi.

„Vy obaja sa nedáte počúvať," prehovoril Parker sarkasticky a pomaly sa zosunul hlbšie do sedadla.

Mali sme za sebou dvadsať minút cesty. Dvadsať ukrutných minút, ktoré som strávila len pár centimetrov od neho, zatajujúc dych a prekonávajúc potrebu k nemu natiahnuť ruku. Nevedno prečo sa rozhodol cestovať s nami. Možno kvôli mne, možno kvôli Benovi a možno práve preto, že nechcel cestovať s ňou. Ani jedna možnosť však nedávala zmysel a to, že sedel len jedno sedadlo odo mňa, s rukami prekríženými cez hruď a hlavou natočenou k oknu, bolo až príliš veľkým trestom.

Odkedy nastúpil ani raz ku mne neprehovoril. Dokonca neodpísal na žiadnu z mojich správ, ktorých som poslala asi sto a všetko toto ma neskutočne ničilo. Ospravedlnenie nepomáhalo, intenzívny pohľad, ktorým som ho sledovala tiež nie a bola som ochotná odopnúť si cestovný pas, prekonať tú vzdialenosť medzi nami a oprieť sa mu o rameno, keď ma však v tomto hlúpom čine prerušila Franny.

„Poďme si zahrať nejakú hru."

„Zabudni," ozval sa Ben naoko nahnevane, i keď som si mohla byť stopercentne istá tým, že to povedal len preto, aby Franny nahneval. Tá to, ale chápala tiež, lebo jeho hlúpe správanie nijako nekomentovala, ba naopak natočila sa smerom k nám a široko usmiala.

„Ste za?"

To bol ten moment, keď Parker odvrátil hlavu od okna, otočil ju mojim smerom a zadíval sa mi tak hlboko do očí, až som mala pocit, že mi môže vidieť priamo do duše. „Nehrám hry."

Pochopila som, že tie slová boli venované mne, mojim obavám a všetkému, čo sa mi odohrávalo v hlave. Dovtedy som si myslela, že to Parker sa pohráva so mnou a s mojimi emóciami, ale nakoniec to možno bolo úplne naopak.

„Tiež nehrám hry," zamrmlala som úprimne a donútila samú seba hlboko sa nadýchnuť.

„Bože s vami je nuda!" zvolala Franny pobúrene, otáčajúc sa späť k Benovi. „Dobre Ben... hádaj na čo myslím?"

„Na mňa?"

Prekvapene zvýskla. „Ako si vedel?!"

„Pretože aj ja myslím na teba, stále..." odpovedal jej hrdo a mňa by väčšinou z ich spoločného cukrovania naplo, ale teraz som bola až príliš zaujatá Parkerom a pohľadom, ktorým sa ešte stále vpíjal do mojich očí. Keď sa však znova prudko otočil k oknu všetko moje sklamanie sa vrátilo na pôvodné miesto.

Posmutnela som, pomaly sa zadívala von z okna na míňajúce sa stromy a dovolila mysli, aby ma odviedla niekam inam. Po pár minútach strávených v žalostných útrapách mi, ale v dlani zavibroval mobil a ja som ihneď pochopila, kto mi píše.

Hádaj na čo myslím?

Vystrúhala som malý úsmev. Na mňa?

Stále.

Úsmev sa mi postupne rozšíril na obe líca. Ešte sa hneváš?

Diskusiu, ktorú viedli Ben s Franny nahradilo Parkerove ťukanie do klávesnice a za pár sekúnd mi displej osvietila ďalšia správa. Hneval som sa?

Celý deň si ma ignoroval.

Snažíš sa mi naznačiť, že som ti chýbal? Odpísal pohotovo a moje srdce zas a znova vynechalo úder.

Chýbal.

Počula som jeho tichý povzdych, aj to ako sa pomrvil na sedačke a následne znova odpísal. Ty mne tiež.

Pery mi preťal ďalší úsmev, ktorý však zamrzol, keď našu online konverzáciu prerušil Ben. „Vy dvaja si píšete?"

Mobil mi padol do lona, ruky som okamžite spustila k telu a v spätnom zrkadielku si všimla jeho podozrievavý pohľad. V mysli som hlasno zaúpela, ale skôr než by som zo seba vydolovala správnu odpoveď, prehovoril Parker.

„Píšem si s mamou, nevie sa ma totiž dočkať."

Ben vrátil svoj pohľad späť na cestu, pokrútil hlavou a znova sa zadíval do zrkadielka pred sebou. „Len ste sa obaja tak usmievali, ťukali do telefónu... normálne som sa zľakol. To by bolo aké čudné. Vy dvaja spolu..." striasol sa. „Zvrátené."

Mohol ma rovno udrieť, možno by to bolelo oveľa menej.

Parker sa krátko a najmä predstierane zasmial, akoby mu dával za pravdu. „Áno, zvrátené."

Franny úpenlivo mlčala, pozorovala prírodu za oknom a ja som sa rozhodla robiť to isté. Všetko bolo totiž lepšie ako myšlienka, ktorú vo mne vyvolala Benova reakcia.

Zvrátené?

Šťastie najlepšieho kamaráta a sestry mu príde zvrátené?

Za pár minút mi mobil v lone znova zavibroval. Prepáč za moju dnešnú reakciu, už chápem, že je lepšie ak o nás Ben nevie.

Zvrátené ?

Ja a ty proti zvyšku sveta, srdiečko.

A presne toho som sa hodlala držať. Nezáležalo na žiadnych esách od Mie, na Benovom názore a ani na tom, že sme sa vracali domov. Pokiaľ sme boli s Parkerom spolu, všetko bolo v poriadku.

~

Zbožňujem vás!