Zas a znova som sa zobúdzala uprostred prázdnej postele, len s prikrývkami okolo tela a malým úsmevom na perách. Bolo desať, v chate sa nieslo mŕtvolne ticho a mňa od príšerného hladu pobolievalo brucho. Aj napriek tomu som však zatvorila oči a dovolila všetkým myšlienkam, aby ma vzali späť do predchádzajúceho večera. Späť tam, kde som bola neskutočne šťastná.

Stále som na sebe cítila Parkerove bozky. Sladké, vášnivé, dlhé. Myslela som na to s akou opaterou a láskavosťou sa staral o každý kúsok môjho tela. Láskal ma, hladil. Dookola opakoval, že som krásna, výnimočná, až som mu istým spôsobom, na pár nepotrebných sekúnd uverila.

Ibaže mi po tých pár sekundách, to niečo zbabelé v mojej hlave, našepkávalo, že nič z toho nie je pravda. Nikdy som sa necítila pekná, výnimočná. Každý pohľad do zrkadla pre mňa znamenal ďalšiu ranu do príliš malého sebavedomia. Nepomáhali líčidla, šaty, ani to, že som sa obmedzovala v jedení. Nič z toho ma vo vlastných očiach neurobilo krajšou. Dokonalejšou. Skrátka takou akou som vždy chcela byť.

A potom prišiel Parker.

Neverila som, že sa raz v mojom živote objaví niekto, kto ma donúti pozerať sa ponad tieto banality. Niekto, komu bude srdečne jedno, že mám strapaté vlasy, nenalíčenú tvár a rozťahané oblečenie. On totiž videl tú pravú mňa, tú čo sa neodrážala od tisícok pozliepaných črepín, ale tú skutočnú, reálnu.

Bolo tak jednoduché sa do neho zamilovať.

Roztvorila som oči, privykla si na ostré svetlo a unavené nohy som pomaly zošuchla na chladnú podlahu, ktorá pod mojou váhou slabo zaprašťala. Nemala som chuť na sprchu a keďže sme poobede odchádzali, rozhodla som sa, že sa osprchujem až doma. Preto som na seba len navliekla čisté spodné prádlo, cez hlavu si prevliekla ďalší hrubý sveter, nohy som schovala do pohodlných teplákov a strapaté vlasy zviazala do chvosta.

Až keď som urobila pár krokov k dverám, pochopila som, že podlaha stále chladí a tak som z cestovnej tašky schmatla hrubé ponožky, ktoré som si podupávajúc z nohy na nohu navliekala kráčajúc po úzkej chodbe.

Na schodoch ma však priamo uprostred pohybu zastavil Benov prenikavý hlas, ktorý sa niesol mojim smerom až z kuchyne. „Načo si myslel, Parker?"

Po tej otázke a najmä potom ako nahnevane tá otázka znela, som sebou trhla a pomaly cúvla späť.

„Načo si myslel ty, Ben, keď si ju sem volal?"

Ani Parker neznel pokojne, ba naopak, aj v jeho hlase sa ozývala zlosť a ironický podtón.

Hádam sa nerozprávajú o nás... hádam... hádam o tom Ben nevie?

Zadržala som dych, spojila pery a naklonila hlavu očakávajúc pokračovanie ich argumentu. To si na seba nenechalo dlho čakať.

„Ty dobre vieš načo som myslel?" vybuchol Ben zlostne. „Chcel som, aby ste sa uzmierili a pokiaľ viem, chcel si to aj ty!"

Parker zaryto mlčal, čo spôsobilo, že sa moje srdce zúrivo roztĺklo. Chcel sa s ňou uzmieriť?

„Dal som vám obom dokonalú príležitosť! Zavolal som ju sem a čo si urobil ty?" ozval sa nejaký pleskot, čo znelo ako potlesk a potom Ben ironicky pokračoval. „Pri prvej príležitosti si odišiel z klubu s nejakou štetkou!"

Au?

„Drž hubu Ben!" vykríkol Parker nazlostene. „Byť tebou tak už viac nič nepoviem, pretože som len krôčik k tomu, aby som ti..." stíchol, hlasno zanadával až tak, že som to počula aj ja a potom so zlosťou pokračoval. „Čo si vôbec o sebe myslíš? Hráš sa na nejakého amora? Alebo ako to mám chápať?! To mi chceš akože tvrdiť, že keby si Franny nachytal v posteli s iným chlapom, kašľal by si na všetko a len tak jej to odpustil?"

„Nie."

Bola som si istá tým, že Parker chápavo prikývol a následne neveriacky pokrútil hlavou. „Tak prečo preboha očakávaš to isté aj odo mňa!" skríkol a ďalej už hovoril s pokojom v hlase. „Takže na mňa nehádž to, že sa Mia včera opila. Nehádž na mňa to, že si ju musel vliecť domov a láskavo si odpusť tieto svoje kázne, pretože na to nemáš právo."

„Myslel som si, že sa po tom bowlingu všetko zmenilo," zamrmlal Ben zamyslene, akoby sa ho predchádzajúce Parkerove slová vôbec netýkali. „Chcel som ti len pomôcť."

Cítila som sa ako narušiteľ.

Tá konverzácia bola len medzi nimi, niečo, čo tak malo ostať, ale predsa som ďalej postávala na schodoch, zatajovala dych a očakávala Parkerovu odpoveď, akoby na nej bezpodmienečne záležalo.

Bola som tak pohrúžená do očakávania, že som si nevšimla ani Franny, ktorá v tichu postávala za mojim chrbtom a rovnako ako ja, zaujato počúvala. Až keď si povšimla, že som ju zbadala, bez zbytočných slov prebehla okolo mňa, zdolala pár schodov a jej hlas sa za pár sekúnd ozval v kuchyni.

„Môžete mi láskavo vysvetliť prečo po sebe hulákate takto skoro ráno? Chcete všetkých zobudiť?"

„Ben sa len správa ako totálny idiot," zavrčal Parker nevľúdne a moje srdce vynechalo úder.

Nechcela som, aby sa hádali. Nechcela som ani to, aby po sebe kričali. A keď som si predstavila aké to bude, keď sa Ben dozvie, čo je medzi mnou a Parkerom... nechcela som ani to.

Negatívne myšlienky prúdiace mojou hlavou prerušil opäť Ben. „Správam sa ako kamarát!" vysúkal zo seba rázne. „To už nemôžem ani to?! V poslednom čase si všetko nechávaš pre seba! Nič nám nehovoríš a potom sa čuduješ, že konám za teba?"

„Keby si nebol taký sebec a trocha si všímal veci okolo seba, tak už dávno poznáš pravdu!"

Preboha. NESMIE mu to povedať!

Nebola som si istá prečo práve tá veta bola spúšťačom chaosu, ale vyvolala vo mne obavy a tak som sa nadýchla, pomaly zišla dole a všetkých obdarovala polovičatým úsmevom.

Franny stála uprostred kuchyne, s rukami vbok a prísnym výrazom na poväčšine pokojnej tvári. Ryšavé vlasy mala rovnako ako ja zviazané farebnou gumičkou na vrchu hlavy. Na sebe mala Benove čierne tričko, ktoré jej siahalo po stehná a čierne legíny, vytŕčajúce spod bavlneného trička.

Ben sa opieral o kuchynskú linku, ruky mal prekrížené na šedom tričku a v tvári celkom zlostný výraz, ktorý dokonale podčiarkovali aj zaťaté päste.

Keď však môj pohľad utkvel na Parkerovi, niečo vo mne sa pohlo a v bruchu sa mi ocitli tie neznáme motýlie krídelka. Vyzeral dokonale, akoby spal dvanásť hodín, bez jedinej prestávky. Rozcuchané vlasy, výraz ako vytesaný z kameňa a tmavé oči, ktoré sa okamžite pohrúžili do tých mojich.

„Dobré ráno," zachrapčala som nevinne, pery sa mi zvlnili do ďalšieho sileného úsmevu a oči skĺzli k zemi.

Cítila som na sebe Parkerov pohľad, keď som sa natiahla k skrinke po pohár a napustila ho ľadovou vodou. Díval sa na mňa, aj keď som si pohár priložila k perám a hltavo sa napila. Najhoršie, ale bolo, že som mu pohľad nedokázala opätovať. Niečo mi v tom bezhlavo zabraňovalo, keď som si uvedomovala, že v miestnosti s nami je aj Ben, ktorý o nás ani len netušil.

Nevedno prečo, tá myšlienka, že sme tajomstvom, ktoré poznáme len my a Franny, ma neskutočne upokojovala. Nechcela som si ani len predstaviť aká bude Benova reakcia, keď sa všetko dozvie a keďže som nebola pripravená pokaziť ich dlhoročné priateľstvo, moje obavy len narastali.

„Bože urobte mi niekto kávu!" prehovoril za mojim chrbtom unavene Dylan a po jeho príchode sa napätá situácia v kuchyni o čosi uvoľnila. Všetci začali zaujato rozprávať o svojich zážitkoch zo včera, o všetkom čo sa stalo, zatiaľ čo sa Franny pustila do pripravovania výdatných raňajok.

Ja som postávala obďaleč, opretá o roh kuchynskej linky s úmyslom vytratiť sa čo najrýchlejšie do bezpečia izby, kde môžem byť so svojimi myšlienkami aj naďalej sama.

Bola som tak zmätená.

Navyše som stále na sebe cítila Parkerove hnedé oči, ktoré sledovali všetky moje pohyby a lepili sa mi na pokožku ako tie bozky, ktorými mi v noci zasypával všetky záhyby, jazvy, znamienka a nedokonalosti na mojom tele, na ktoré svojimi perami dosiahol.

„Tori."

Nevenovala som pozornosť okoliu a tak ma celkom prekvapilo, že niekto šepky vyslovil moje meno. Zdvihla som hlavu, pohľad odrazila od zeme a naskytla som sa zoči-voči osobe, ktorá vo mne spôsobovala všetok ten zmätok.

Parker mal na tvári malý, celkom nebadateľný úsmev. Očami opatrne putoval po celej mojej tvári až k perám, na ktorých dlho zotrval. Nedýchala som. Nečakala som, že si pred všetkými dovolí pristúpiť ku mne tak blízko. Nečakala som ani to, že sa nakloní, dvihne ruku a opatrne ju priloží na moje líce. Keď sa však sklonil s úmyslom ma pobozkať, precitla som a rýchlo sebou trhla nabok.

Našťastie bol Ben pohrúžený do vytrvalej debaty s Dylanom, takže si nič nevšimol a moje vnútro naplnil pokoj. Ten však netrval dlho a vystriedala ho bolesť, akonáhle som svoju pozornosť presunula späť k Parkerovi. Úsmev z jeho tváre náhle zmizol, oči potemneli a hravý výraz nahradil čistá zmes niečoho, čo sa až príliš podobalo na odpor.

„Zdá sa, že Ben nie je jediný sebec v tejto miestnosti," pošepol iritovane a ja som netušila, ako správne chápať jeho slová.

Videla som na ňom, že je urazený, že sa cítil ublížene, ale v tej chvíli som nedokázala urobiť nič, čo by ho presvedčilo o opaku.

Nechcela som, aby to Ben vedel.

„Idem sa prejsť," oznámil všetkým hlasno, pohľadom zotrvávajúc na mne. „Zdá sa mi, že som sa dnes zobudil až s príliš veľkými očakávaniami."

Nečakal na nič, len kývol rukou na pozdrav a stratil sa vo dverách, ktoré za sebou hlasno zabuchol.

Nereagovala som impulzívne, nebežala som za ním, len som spojila pery a presvedčila samú seba, že moje rozhodnutie bolo správne. Ben nepotreboval vedieť, že sme spolu a ak si Parker po včerajšku myslel niečo iné, asi to len zle pochopil.

Tak prečo sa cítim, akoby som ho zradila?

~

To sa nerobí Tori! :D

Krásny piatok všetkým! Pevne verím, že ste úspešne prežili celý týždeň a táto kapitola vám urobí radosť! A ak nie radosť, aspoň vám zabije čas :D

Zbožňujem vás!