Nevnímala som ľudí okolo seba, hlasnú hudbu, ani to, že do mňa každú sekundu niekto nechtiac ostro strkal. Nevnímala som dokonca ani vlastný zrýchlený tlkot srdca, rozklepané nohy a ani to, že sme boli na verejnosti a hocikedy nás mohol ktokoľvek zbadať.

To čo som, ale vnímala boli Parkerove dlane na mojom páse. Jeho znamenitá mužná vôňa a srdcervúci pohľad, ktorým ma úpenlivo hypnotizoval.

Bol to svet, minúty, ktoré patrili len nám dvom. Len tomu okamihu.

Jeho oči prezrádzali to isté, čo tak úpenlivo spaľovalo moje vnútro. Túžbu. Ani jeden z nás totiž nechcel byť uprostred davu, v nejakom hlúpom klube, s divnou hudbou, ktorá hučala z reproduktorov. Chcela som s ním byť sama, niekde, kde existuje sloboda a ten bláznivý pocit, že môžeme byť spolu. Niekde, kde existujeme len my.

A Parker zrejme túžil potom istom, pretože ku mne sklonil hlavu, poľahky sa mi dotkol zľadovených pier a zašepkal slová, ktoré som chcela počuť už od začiatku. „Vypadnime odtiaľto."

Lenže tá hudba a to všetko čo sa dialo okolo nás bolo pre mňa ako omamná látka po ktorej som odrazu túžila až priveľmi. Preto som sa zvrtla, otočila chrbtom k nemu a pomaly cúvla späť. Tá blízkosť bola tak nákazlivá, že som dvihla jednu ruku, omotala mu ju okolo krku a tak ako to robili všetky dievčatá vedľa mňa, som zvodne zakrútila bokmi. Nepoznala som hudbu ktorá hrala, ľudí, čo tancovali vedľa mňa, ale chcela som cítiť všetko, čo tanec spôsoboval.

Parker na seba nenechal dlho čakať. Jedna z rúk mu klesla na moje brucho, kde mi roztvorenou dlaňou jemne zatlačil a následne mi šikovne skĺzol pod voľný sveter, presne tak ako zvyčajne. Aj on tancoval, dýchal mi na krk a pomaly sa vpíjal do všetkých mojich pohybov, ktoré medzi nami spôsobovali nepoznanú energiu.

Ani som si poriadne neuvedomovala, že už dávno sme netancovali tak nevinne ako na svadbe. Naše spoločné pohyby ma privádzali do tranzu a tak som s povzdychom zaklonila hlavu, zatvorila oči a nechala všetko splynúť s hudbou.

Bol to ten moment, kedy ma skutočne nezaujímalo, kto všetko nás môže vidieť a čo bude nasledovať, keď pesnička skončí. Tých pár minút pre mňa znamenalo bublinu do ktorej nemohol nikto preniknúť, ktorú nemohol nikto zničiť.

Cítila som sa voľná, slobodná a najmä chcená.

„Vypadnime odtiaľto," zopakoval Parker chrapľavo, prikladajúc roztvorené pery priamo na môj krk. Najprv to bol len nežný bozk, letmý dotyk pier, ktorý netrval ani sekundu, no všetko rázom nabralo voľný spád ako náš zvodný tanec. Hlavu som odvážne zaklonila ešte viac, bokami zakrútila pomalšie a keď sa jeho pery prisali na miesto, kde mi pod kožou bláznivo pulzoval tep, vydrala som z hrdla potešený ston.

„Och, Parker."

To stačilo na to, aby sa to čaro tanca konečne medzi nami prelomilo. Obaja sme dobre vedeli, čo bude nasledovať a po čom nevýslovne prahneme. Tak som sa nečudovala, keď ma Parker prudko pobozkal, potiahol za ruku a následne bezmyšlienkovo oprel o najbližšiu stenu. Všetko v hlave pracovalo na plné obrátky a tá predstava, že ma chce tak veľmi ako som ja chcela jeho, ma úprimne privádzala do šialenstva.

„Ani sa nepohni," prehovoril hlasno zase kladúc pery na moje. „Zájdem si po mobil a vypadneme."

Náhlivo som prikývla, priložila mu ruky na hruď a jemne zatlačila, aby sa ponáhľal.

„Ani sa nepohni," zopakoval výstražne a očami preskenoval dav. Netušila som, či ma varoval pred ostatnými chalanmi, alebo ma len neskôr nechcel hľadať, ale jeho ďalšie slová mi to objasnili. „Keď k tebe príde nejaký chumaj, vysvetli mu, že si zadaná a čakáš tu frajera. Pochopili sme sa?"

Bože. Správal sa tak majetnícky, tak ochranársky, že som zas a znova prichádzala o rozum.

„Dobre frajer, už choď."

Pery sa mu roztiahli do spokojného úsmevu, koketne na mňa žmurkol a potom sa stratil v dave nechávajúc ma za sebou úplne roztúženú.

~

K chate sme kráčali ruka v ruke, bez zbytočných slov a bez akýchkoľvek prázdnych rečí. Srdce mi celou cestou, ale zúrivo narážalo do hrudného koša, akoby sa mi snažilo niečo naznačiť. Ibaže na to som bola až príliš zaujatá potrebou byť s Parkerom konečne osamote. A tak sa každý krok zdal byť kratší a chata čoraz viac vzdialenejšia.

Miatlo ma to. Ten pocit, že niečo vo mne odrazu bezhlavo túžilo po niekom, kto dovtedy pre mňa nič neznamenal. Po niekom, kto mal byť pre mňa kompletne zakázaný.

Všetky tieto nevhodné myšlienky sa, ale z mojej hlavy vytratili v okamihu, kedy Parker otočil kľúčom v zámke a potiahol ma za sebou až do tepla prázdnej chaty.

„Odkiaľ si vzal kľúč?" spýtala som sa nechápavo sledujúc pohľadom to ako postupne zasvecoval svetlá a z pliec si zhadzoval čiernu koženú bundu, ktorá mu neskutočne svedčala.

„Franny," vysvetlil s malým úsmevom pohrávajúcim sa na jeho dokonale krojených perách.

Pohľadom som zase utkvela na ňom a postupne si ho celého obzrela. Od strapatých hnedých vlasoch, cez bezchybnú tvár, široké plecia až k bruchu, kde sa mu pod svetrom rysovalo svalstvo. Bol ako obraz v galérií, najkrajšia socha na svete, niečo, čo bolo priam hriechom si neobzrieť. Skrátka dokonalosť, ktorá predo mnou tkvela vo všetkej svojej kráse a tá dokonalosť istým zvráteným, chybným spôsobom chcela práve mňa. Obyčajnú Tori Atkinsovú, ktorá ostatným dievčatám nemohla ničím konkurovať.

Nechápala som to.

„Zaujímavé," vydrala som zo seba, keď som si uvedomila, že mlčím až pridlho. Bolo však neskoro, pretože si moju mlčanlivosť všimol aj Parker, ktorý ma zaujato pozoroval svojimi hlbokými, hnedými očami.

Stál príliš ďaleko odo mňa, ruky mal prekrížené cez hruď a zubami si hrýzol spodnú peru, akoby nad niečím horlivo premýšľal.

Prečistila som si hrdlo a prstami trápne prečesala zamotané blonďavé vlasy. „Eh... a čo na tvoj odchod povedal Ben?"

„Bol až príliš zaneprázdnený Franniným krkom."

Pri tej predstave ma striaslo a tak som náhlivo pokrútila hlavou. „Príliš veľa informácií."

Parker sa krátko zasmial a následne mu úsmev vystriedala vážna tvár. „Čo to bol za pohľad, Tori?"

„Aký... aký pohľad?" zamumlala som nevinne a líca mi obliala horúčava.

„Ten pred chvíľou," kývol hlavou a kútik pier sa mu nadvihol v lenivom úsmeve. „To ako si si ma obzerala, akoby..."

„Ľúbiš ju ešte?"

Tá otázka zo mňa vypadla úplne neočakávane, nechtiac, neplánovane. Nevedno prečo. Akoby na odpovedi naozaj záležalo, akoby tá odpoveď mohla niečo zmeniť. Niečo objasniť.

Zrejme si, ale moje ústa neuvedomovali, že to nebola práve najvhodnejšia situácia. Parker sa totiž zlostne zamračil, skrivil pery a s pokojom v hlase sa opýtal. „Koho?"

„To je blbá otázka."

Pokrútil hlavu zboku na bok a pohľad mu opäť o čosi stvrdol. „Nie, to tvoja otázka bola blbá."

Mohol mi rovno povedať, že k nej ešte stále niečo cítil. Mohol mi naznačiť, že som iba náplasťou na jeho zničený vzťah, iba dočasnou náhradou niečoho, po čom ešte stále túžil, ale on namiesto toho postával predo mnou a neustále sa mi vpíjal do očí s nevysvetliteľnou iskrou.

Napokon si jazykom prešiel po perách a ticho vzdychol. „Poď sem Tori."

Niečo v jeho hlase ma donútilo skrátiť vzdialenosť medzi nami a zdolať tých pár krokov jeho smerom. Ani som sa ho nestihla opýtať, prečo ma k sebe zavolal, nestihla som dokonca ani žmurknúť, nadýchnuť sa, pretože konal tak impulzívne ako väčšinu času, čo sme trávili spolu. Potiahol ma k sebe, tvár mi uväznil vo svojich teplých dlaniach a potom ma pobozkal. Tvrdo, drsne, s narastajúcou vášňou. Pery o pery, jazyk o jazyk a znova to isté. Ten bozk bol dlhý a majetnícky, akoby sa mi ním snažil niečo povedať. Niečo, čo moja hlava nedokázala chápať.

Keď sa naše pery na malý moment odtrhli, popadla som po dychu a ruky mi vystrelili k jeho lakťom, keďže ma ešte stále pevne držal za tvár. „Kde som teraz Tori?" spýtal sa, lapajúc po dychu rovnako ako ja.

Nechápala som a tak som zo seba šepky dostala tú najreálnejšiu odpoveď. „Tu."

„A s kým som?" pokračoval a niečo v jeho pohľade ma hrozne miatlo.

„So... so mnou."

Rázne prikývol, znova si potiahol moju tvár k svojej a túžobne spojil naše rozochvené pery. Tentokrát ma, ale bozkával nežne a pomaly, s dávkou niečieho, čo som vôbec nepoznala. Ten bozk, ale vo mne zanechal obrovskú značku, jazvu, ktorú bude ťažké odstrániť.

„Som tu, s tebou, presne tam, kde mám a kde chcem byť. Tak už konečne pochop srdiečko, že to čo je medzi nami už dávno nie je len hra. Chcem ťa."

Obavy vo mne boli až neskutočne veľké. Nemala som ani tušenia kam to vedie. Nechcela som si predstavovať všetky tie komplikácie, ktoré nám zamotali a ešte len zamotajú cestu, ale človek, ktorý stál predo mnou a hovoril mi tieto úprimne slová, pre mňa znamenal viac. Bol so mnou v tých najhorších obdobiach, vtedy, keď ma všetci opúšťali. Cez všetky tie slzy, zaslepenosť a nenávisť som nedokázala cítiť nič, čo by sa podobalo tomu čo vo mne spôsoboval Parker.

Netušila som, čo cítila Franny, keď zistila, že Bena ľúbi. Ja som v sebe, ale pochovávala zmätok, zrýchlený tlkot srdca, roztrasené kolená a neschopnosť sa nadýchnuť. Láska mi naháňala strach. To ako ovládala ľuďom život, to ako ich ničila a aj to, že sa postupne na nej stali závislými.

Bála som sa, veľmi som sa bála.

~

:D Toľko bolo romantiky... prejdime k vážnym slovám. Dúfam, že si po tejto časti nebudete merať cukor v krvi :D keď som to písala, mala som obrovské pochybnosti, ale pevne verím, že to nebolo až také zlé. PS: Škola je smrť!

Zbožňujem vás!