Franny mala pravdu, Mia sa na svoj veľkolepý návrat do Parkerovho života dokonale pripravila. Už pri raňajkách vošla do kuchyne perfektne upravená od hlavy až po päty, v módnom oblečení, ktoré z nej robilo hotovú modelku. To však nebolo dôvodom mojich obáv. Ona totiž mala niečo, čo som jej ja mohla úprimne závidieť. Slobodu.

A tú značne využívala v každú príležitosť, ktorá sa jej naskytla.

Okamžite sa usadila vedľa Parkera na gauč a spustila reči z ktorých mi išla vybuchnúť hlava. Najhoršie, ale boli tie jej náhodne dotyky. Ruka cez plecia, ruka na tvári.. ruka sem, ruka tam, skrátka všade, kde len dočiahla. Mala som obrovské nutkanie urobiť niečo, aby konečne prestala s tým trápením. Ibaže ona ani zďaleka neskončila. Akoby vycítila moje rozpoloženie začala sa oháňať rečami, ktoré boli priveľmi dobre stanovenou zbraňou.

„A pamätáš si Parker, keď sme pred dvoma rokmi boli na tej chate mojich rodičov?"

„Ani nehovor Lucy. Parker ma raz prekvapil večerou v tej nóbl reštaurácií na rohu mesta. Bolo to do-ko-na-lé."

„Och bože, Parker, minule sa na teba pýtala teta Sarah... mali by sme ju ísť spoločne navštíviť. Ako za starých čias. Len ty, ja a zadné sedadlá auta..."

Mala som dosť.

Bolo mi z toho všetkého tak zle, že som sa rázom ospravedlnila a stratila na poschodí, čo nebolo práve najvhodnejšou alternatívou. Všetci boli totiž usadení v obývačke a tak mi to mŕtvolné ticho, ktoré ma odrazu obklopilo, ponúklo skvelú príležitosť na premýšľanie a na otázky, ktoré mi neustále vírili v hlave.

Mýlila som sa. Hrozne som sa mýlila. Nebola som dostatočne silná na to, aby som bojovala proti tak silným zbraniam aké sú spomienky a roky strávené spolu. Parker a Mia mali medzi sebou niečo, čo som nemohla nijako prekonať. Mali množstvá spomienok, vecí, ktoré ich spájali a ľudí s ktorými sa vzájomne poznali.

Oproti tomu som bola až príliš slabá.

Poobedie sme strávili na krátkej prechádzke lesom, ktorá sa niesla v tom istom znamení ako ráno. Vliekla som sa vedľa Franny s Lucy, ktoré sa na niečom bláznivo smiali a pred nami kráčali chalani spolu s Miou, ktorá ako inak cupitala po Parkerovom boku ako poslušný pes.

Moja nálada bola na bode mrazu a klesla ešte viac, keď sa všetci zhodli, že Frannine narodeniny oslávime v miestnom klube, len pár metrov cesty od chaty. To bol ten bod dňa, kedy som túžila chytiť Parkera za ruku, odvliecť ho späť do svojej izby a nikdy ho nepustiť. Lenže v tom chaose neexistovala ani len minúta kedy by sme sa ocitli sami a to vo mne spôsobovalo hotové muky.

„Táto noc mi zmení život," prehlásila Mia preafektovane napravujúc si blúzku v okolí obrovského výstrihu. Postávala pred veľkým zrkadlom so špirálou v ruke a zanietene sa dívala na svoj vlastný odraz. Franny si na konci postele šnurovala tenisky a Lucy si práve navliekala tmavý kardigán, ktorý jej siahal do polovice stehien. Ja jediná som ležala vyvalená na priestrannej posteli, len v šortkách a rozťahanom červenom svetri, ktorý skôr patril do koša ako do klubu. Dívala som sa do stropu, premýšľala o svojom živote a túžila po aspoň chvíľkovom pokoji.

„Ako to myslíš?" spýtala sa jej Lucy a s otázkou v očiach sa otočila k Franny, ktorá s kývnutím hlavy odsúhlasila to ako vyzerala.

Mia sa vystrela, prehrabla si vyžehlené vlasy a všetky nás obdarovala širokým úsmevom, ktorý jej zdobil krikľavo červený rúž. „Dnes si Parkera opäť získam pre seba."

„Veľa šťastia," zamumlala som si sama pre seba, očakávajúc, že ma nebude nikto počuť, ale Franny sa hlasno rozosmiala, čo zaujalo aj Lucy, ktorá sa k nej bez okolkov pripojila.

Iba Mia postávala obďaleč a všetky nás sledovala cez zúžené obočie. „Niečo vtipné?"

Franny sa vystrela, upokojila svoj dovtedajší smiech a už so záujmom v hlase, prehovorila. „Tori chce len vedieť, ako to chceš s Parkerom vyriešiť."

To je tá posledná vec, ktorú Tori chce, ozvalo sa mi namrzene v hlave a celým telom mi prebehli zimomriavky. Mia však svoju pozornosť venovala mne a s malým úsmevom na perách začala vysvetľovať svoj mimoriadne dokonalý plán.

„V prvom rade mám toto," ukazovákom zamierila na svoje oblečenie, ktoré tvorila bledoružová blúzka s už spomínaným veľkým výstrihom a krátka čierna sukňa, ktorá jej perfektne zvýrazňovala všetky krivky. „A v druhom rade viem, že ma ešte stále chce, takže stačí, keď budem sama sebou, teda presne taká akú ma miluje."

Jej slová boli ako ľadová sprcha na všetky pocity, ktoré mnou prúdili. Odrazu som si uvedomovala, že som oproti nej až príliš slabý protivník. Nemala som hlboký výstrih, krátku sukňu, ale roztrhané čierne šortky a sveter, ktorý pretŕčal na všetky strany. Navyše zatiaľ čo ona pochodovala naokolo v desaťcentimetrových opätkoch, ja som mala na nohách ošúchané tenisky, ktoré si toho odžili až-až.

Toto sa Parkerovi páči? Krátke sukne a výstrihy po pupok?

Nemala som šancu.

~

V klube bolo plno. Ľudia sa tlačili na všetky strany, sácali jeden do druhého a hlasná hudba zabraňovala hocakým konverzáciám. Držala som sa pri ostatných aj napriek tomu, že ma každú chvíľu niekto tvrdo udrel lakťom.

„Tam je to!" zvolal Ben tak hlasno, že sme ho všetci počuli a prstom ukázal na miesto niekde pred sebou. Bola som až príliš nízka na to, aby som dovidela čo v skutočnosti myslel a tak mi neostávalo nič iné, len sa zase predierať hustým davom, ktorý sa na mňa tlačil zo všetkých strán. Udržiavala som krok, všetkým naokolo som sa ospravedlňovala a môj pohľad stále tkvel na Parkerovi, ktorý kráčal len pár metrov predo mnou.

Neprekvapovalo ma, že ho Mia držala za lakeť a niečo mu svojim zamatovým hlasom hovorila priamo do ucha. A neprekvapilo ma ani to, že ma pri pohľade na nich pichlo kdesi pri srdci. Tá bolesť však netrvala dlho, lebo Parker sa vykrútil z jej zovretia, niečo povedal a následne otočil hlavu mojim smerom. Možno chcel skontrolovať, či sa stále držím za nimi a možno ma len chcel utvrdiť v tom, že všetko je v poriadku.

Najviac ma, ale dostalo to, keď ku mne natiahol ruku práve vo chvíli, keď do mňa opäť niekto strčil. Bola to sekunda, naše prsty zapadli jeden medzi druhý a on si ma pritiahol bližšie k sebe. Stále sme kráčali, tlačili sa dopredu, ale už s tým rozdielom, že sme sa držali za ruky.

Moje srdce išlo priam vybuchnúť z emócií, ktoré ním odrazu lomcovali.

Držal ma za ruku. Na verejnom mieste, len pár metrov od Bena a len nepatrný kúsok od Mie, ktorá oduto cupitala za Lucy s Dylanom.

Moje šťastie však netrvalo dlho a naše ruky sa oddelili akonáhle sme sa ocitli pri obrovskom stole vo VIP zóne. Zalial ma chlad, telo mi posiali zimomriavky a všetka zlá nálada bola späť.

Vedela som, že to bude ešte horšie, keď sa Mia posadila vedľa Parkera, zatiaľ čo som ja sedela na opačnej strane pri Benovi, ktorý situáciu naokolo sledoval so širokým úsmevom na perách. Po hodine boli všetci natoľko zaujatí alkoholom, že si nevšimli moju náladu a to, že som túžila byť úplne inde, s niekým, kto bol v opojení svojej bývalej priateľky. Mia rozhodne vedela ako na to. Stále mu niečo hovorila, smiala sa a ruky koketne kládla na jeho svalnaté plecia.

Priveľmi som ich pozorovala, analyzovala všetko, čo robili a snažila sa premôcť tú čudnú bolesť. Tá sa šírila do všetkých častí môjho tela a menila sa na niečo, čo som si vždy bláznivo odopierala.

Žiarlivosť.

Zúrila som. Moja myseľ si predstavovala množstvá situácií, kde by Mia skončila bez rúk, ktoré tak túžobne kládla Parkerovi okolo krku, zatiaľ čo on nerobil celkom nič, preto, aby jej v tom nejako zabránil.

„Hovoril som ti Franny," prenikol mi do zvrátených myšlienok Benov zvučný hlas. „Môj plán funguje dokonale. Tí dvaja sa dajú dokopy a naša partia bude opäť pohromade."

„Ty si taký idiot."

„Prečo toľko negativizmu, zlatíčko... sama dobre vieš, že..."

Ďalej som ich už nepočúvala, nezapájala som sa do žiadnych rozhovorov a všemožne som si zakazovala dívať sa na Miu s Parkerom. Lenže niečo vo mne, akoby túžilo po tej bolesti a tak moje oči blúdili ich smerom čoraz častejšie.

Mia do seba liala alkohol takmer tak veľmi ako ostatní, len my s Parkerom sme si odopierali tú slasť z opojenia a namiesto alkoholu sme do seba nalievali pomarančový džús.

Čím viac alkoholu mala vo svojom systéme, tým nástojčivejšie bolo aj jej správanie. Už to neboli len dotyky, ale i nepatrné bozky na krk a zavíjanie o tom ako veľmi ho ľúbi, čo nemohlo uniknúť nikomu pri stole.

V tom momente som mala všetkého akurát tak dosť. Bola som naštvaná na ňu, že sa správala tak dotieravo, na Parkera, že si to nechal a na všetkých pri stole, pretože oslavovať narodeniny v klube bol ten najhorší nápad. Tak som vstala, cez hlasnú hudbu som im vysvetlila, že si skočím po ďalšie pitie a bez ďalších zbytočných rečí som sa predrala cez dav, až k preplnenému baru.

Mohla som urobiť dve veci. Odísť alebo sa opiť a na všetko znova zabudnúť. Ibaže ani jedna alternatíva sa mi nezdala vhodná a tak som si cez zhluk ľudí vypýtala ďalší pohár pomarančového džúsu.

„Prečo by tak pekné dievča trávilo noc v klube pri pohári s džúsom?" ozvalo sa vedľa mňa a keď som natočila hlavu, uvedomila som si, že stojím až príliš blízko hnedovlasého chalana, ktorý ma zaujato pozoroval cez zúžené obočie.

„Pretože môže," odsekla som namrzene a netrpezlivo som sa pozrela späť k baru.

Chalan zrejme nepochopil môj nezáujem, pretože bez okolkov pokračoval. „Nechaj ten džús na pokoji a dovoľ mi pozvať ťa na niečo tvrdšie."

Zavrčala som a zahryzla si do pery pripravená dostať zo seba niečo, čo by ho konečne utvrdilo v tom, že nemám záujem, ale práve v tej chvíli ma niekto zozadu jemne objal okolo ramien.

„Nejaký problém, srdiečko?"

A bolo to späť. Búšenie srdca, šteklenie v bruchu, zastavený dych. Stačila jedna veta a moje emócie sa nahrnuli späť vo veľkých dávkach ako zvyčajne. Avšak so všetkými tými emóciami sa vrátila aj známa dobrá žiarlivosť.

„Nie," odsekla som, vymanila sa z Parkerovho objatia a ruky si prekrížila na hrudi. Bola som čitateľná ako otvorená kniha a aj slepý by si všimol, že som žiarlila ako malé dievčatko.

„To je tvoj frajer?" spýtal sa ten chalan, na ktorého som vo svojom opojení úplne zabudla a mne až vtedy došlo, že som sa istým nedopatrením posunula bližšie k nemu.

Namiesto mňa však prehovoril Parker. Ostro, chladne, zúrivo. „Och áno, frajer. Teší ma. Odpáľ."

„Parker!" zvolala som pobúrene a potom znova, keď ma potiahol za ruku smerom na parket, kde sa v rytme hudby vrtelo príliš veľa ľudí.

„Ty si zrejme neuvedomuješ ako pôsobíš na ostatných, však?" spýtal sa ma prekrikujúc hlasnú hudbu.

Nechápavo som nadvihla obočie. „Čo tým myslíš?"

„Si krásna a nevidím to len ja, ale aj stovky idiotov, ktorí..." zanadával a potiahol si ma bližšie k sebe. „Tancuj so mnou Tori, tancuj so mnou ako na svadbe."

Tlkot môjho srdca sa zmenil na bláznivý a nohy sa mi v kolenách trápne roztriasli. „Ale čo ostatní?" vytisla som zo seba. „A čo Mia?"

Ruky mu skĺzli na môj pás, automaticky si ma pritlačil ešte tuhšie k svojmu telu a perami sa mi dotkol ucha. „Mám po krk toho, že sa musím držať tak ďaleko od teba. Po krk toho, že ťa nemôžem pobozkať. Nezaujímajú ma ostatní, aj tak sú až príliš opití na to, aby niečo vnímali. Zaujímaš ma len ty a dôležitá je len táto chvíľa."

~

Koniec prvej časti :D

Táto kapitola je venovaná všetkým vám, čo čítate tento príbeh, ste úžasné!

Chcem vás zároveň upozorniť, že od dnes časti nebudú tak pravidelne ako doteraz, pretože mi začína škola a so školou aj intrak, kde sú veci až príliš komplikované. Pevne verím, že aj napriek tomu budete trpezlivé a ja sa budem veľmi snažiť.

Zbožňujem vás!