Nemohla som zaspať. Nech som sa snažila akokoľvek niečo vo mne jednoducho blokovalo všetku snahu. Stále som totižto premýšľala a ten otravný hlas v mojej hlave nestíchol ani po druhej hodine. Prevracala som sa, kopala do perín a znova sa prevracala. Nič však nepomohlo a moje telo sa odmietalo upokojiť.

Chata bola ponorená do ticha, iba kde tu sa ozvalo praskanie dreva a otravná sova, ktorá hukotala za oknom.

Išla som sa doslova zblázniť. Preto ma vôbec neprekvapilo, keď som odkopla ťažkú prikrývku, schmatla svoj mobil a prstom klikla na jeho displej, aby som si osvietila cestu z tmavej izby.

Snažila som sa kráčať potichu, dávať si pozor na každý jeden milimeter drevenej podlahy, takže som všetku pozornosť upriamovala k zemi a nie pred seba, čo bolo zásadnou chybou. Na chodbe, presne v jej strede som totiž narazila do solídnej, tvrdej hrude, ktorá vo mne vyvolala chabý výkrik. Ten však zanikol v teplej dlani, ktorou mi Parker šikovne prekryl ústa a následne zo seba dostal chabé. „Pšt!"

Moje srdce vyľakane tĺklo a mala som problém popadnúť dych. Navyše predo mnou stál bez trička, len v pyžamových nohaviciach a s obrovským úsmevom na perách, akoby sme sa práve o druhej v noci nestretli uprostred chodby.

„Kam ideš?" spýtal sa ma šepotom a jeho ruka klesla z mojich úst na bradu, ktorú ľahko uchopil medzi svoje prsty a dvihol mi hlavu, aby sa nám stretli pohľady.

Rozhodla som sa pre úprimnosť i keď som sa srdečne obávala toho kam si to takto v noci mieril on. Moje malé sebavedomie mi dávala značne najavo, že šiel k Mii, pretože... pretože je skrátka lepšia než ja.

„Za tebou," vyjachtala som a celé telo mi zalial pokoj, keď sa mu na perách ocitol ešte širší úsmev než pred tým.

„Koľká náhoda."

Aj moje pery prekryl malý, nevinný úsmev, ktorý mi rozťahoval obe líca. „A kam ideš ty?"

„Za Benom," prehovoril ticho a dramaticky si zložil voľnú ruku doprostred hrude, kde mu bilo srdce. „Idem ho zlikvidovať."

Z pier mi ušiel nehlučný smiech a následne som pristúpila na jeho hru. „A kto sa postará o Franny a o to dieťa?"

Parker sa zamračil, zaklipkal hnedými očami a zatváril sa mierne zmätene. „Aké dieťa?"

Chcela som vybuchnúť do hurónskeho smiechu, ale radšej som si zahryzla do pery a prv než by sme svojou chodbovou debatou stihli niekoho zobudiť, som ho potiahla k sebe do izby. Netušila som čo povedať, alebo či ho pozvať do postele, keď som si však ľahla a on urobil to isté, spokojne som si vydýchla.

„Preboha, táto posteľ je oproti tomu gauču hotové nebo," zahlaholil a spokojne sa uvelebil.

Delilo nás nespočetne veľa centimetrov, nedotýkali sme sa žiadnou časťou tela a mne bola odrazu pod hrubou prikrývkou až priveľká zima. Navyše som z toho všetkého mala čudné pocity a moju hlavu napadli ďalšie kvantá hlúpych otázok. Hnevá sa? Už ma nechce? Urobila som niečo zlé?

A k tomu všetkému ma zaplavili aj hrozné výčitky svedomia. Keby som sa nehrala na snobku, Parker by mohol v pokoji prespať v niektorej z izieb, na pohodlnej mäkkej posteli. „Prepáč, že kvôli mne musíš spať na gauči."

Stačila sekunda, jedna moja veta a odrazu si ma tlačil k sebe, akoby ma túžil pred niečím ochrániť. „Ver mi, srdiečko, ty nie si tá pre ktorú nemám kde spať."

Chcela som sa ho opýtať ako to vnímal, čo sa v ňom odohrávalo, keď ju zbadal, ale nakoniec som všetky otázky odhrnula bokom, pretože istá časť mňa po odpovedi nijako netúžila. Bála som sa, že by sa ma dotkli, že by povedal niečo, čo by všetko to krásne rázom zrútilo. A na to som nebola pripravená.

Parker, ale šepky prehovoril do ticha, ako keby zreteľne čítal každú moju nevyslovenú myšlienku. „Nie som rád, že je tu. Nechápem čo odo mňa chce a čo očakáva, že sa medzi nami stane, ale nie som rád, že prišla."

Zatvorila som oči, pritlačila sa bližšie k nemu a v tme vyhľadala jeho dlaň. Naše prsty automaticky zapadli jeden medzi druhý a to, že tak dokonale pasovali ma prinútilo sa usmiať. Ležala som na boku, Parker si ma tlačil k hrudi a jednou rukou ma objímal okolo pása.

„Ani ja nie som rada, že je tu," vydýchla som úprimne a jeho stisk o čosi zosilnel.

Mohol sa mi vysmiať, že detinsky žiarlim, ale on neurobil nič, len mi vtisol nežný bozk na vrch hlavy a tuhšie nás zakryl teplou prikrývkou. Stačilo len pár minút v jeho mocných rukách a mňa rázom premohla značná únava a to zrejme vycítil aj Parker.

„Spi. Sľubujem, že ťa budem držať. Sľubujem, že ťa ochránim. Len spi."

Verila som mu. Verila som každému jednému slovu a tak isto som verila aj tomu, že mi na ňom záležalo každou sekundou viac a viac.

~

Ráno som sa síce budila v prázdnej posteli, no so širokým úsmevom na perách. Bolo krátko pred pol ôsmou, keď som sa osprchovala, prezliekla do pohodlného oblečenia a s úškrnom docupitala až do kuchyne.

Vôbec ma neprekvapilo, že zvyšok domu ešte tuho spal. Teda až na Franny, ktorá v tichu chystala raňajky a Parkera, ktorý sa niekam podozrivo vytratil.

„Dobré ráno," zaševelila som s príliš dobrou náladou.

Franny mi venovala potešený úsmev a následne predo mňa posunula tanier s dvoma krajcami chleba, ktoré zdobili šunka, syr a paradajky. Poďakovala som, obdarila ju úsmevom a hneď na to som sa švihom spamätala.

„Všetko najlepšie k narodeninám!" zapriala som, podišla až k nej a urobila niečo, čo nás obe doslova prilepilo k zemi. Objala som ju. Tuho, priateľsky, srdečne. Našťastie bola jej reakcia úplne prirodzená a urobila to isté čo ja. Objala ma rovnako silno ako ja ju.

„Ďakujem," šepla a v jej hlase som dokázala rozpoznať úprimné emócie.

„Niet začo," odvetila som a bleskovo sa vymotala z jej objatia. Až príliš ma to desilo. Tá blízkosť ktorá medzi nami odrazu existovala a najmä to, že jej istá časť mňa až priveľmi dôverovala.

Tak tomu bolo aj teraz. Vzala som si tanier so svojimi raňajkami, presunula sa pár metrov opačným smerom a jedným dokonalým pohybom som sa vyšvihla na kuchynskú linku, kde som naďalej zaujato pozorovala to ako Franny s pokojom natierala maslom ďalšie krajce chleba.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"

Tá otázka vyšla z mojich pier tak nečakane, až som sa nad tým nestihla hlbšie zamyslieť. Od noci ma totiž v hlave ťažili myšlienky s ktorými som sa musela podeliť a iba Franny mi mohla pomôcť.

„Pýtaj sa," vyslovila poľahky a cez plece ma obdarovala ďalším typicky priateľským úsmevom.

Zatvorila som oči, prehltla kúsok chleba a následne ticho prehovorila. „Ako si vedela, že Bena ľúbiš?"

Moja otázka bola tak tichá, že som uvažovala nad tým, či ma Frann vôbec počula. Keď sa však otočila mojim smerom a zahryzla si do spodnej pery, pochopila som, že tá otázka predsa len nebola až tak tichá.

„Má táto tvoja zvedavosť nejaký súvis s Parkerom a s tým, že som ho ráno videla vychádzať z tvojej izby?"

Akoby mi strelila facku, obliala ma chladnou vodou a do prsta mi pichla obrovský špendlík. Rázom sa vo mne prebudili obavy, ktoré mi boli zrejme čitateľné aj na tvári. „Preboha, Franny, nemôžeš to nikomu povedať. Nemôžeš. Ani Benovi. Teda hlavne nie Benovi..."

Mohla som zatĺkať, tvrdiť jej, že si to všetko domyslela, ale keď som videla vážny výraz v jej tvári, pochopila som, že všetko zatĺkanie je márne. Takže som reagovala úplne opačne.

„Pokoj Tori," zamrmlala otáčajúc hlavu, aby sa uistila, že sme ešte stále samé. „Nikomu nič nepoviem," potom si zrejme všimla môj prestrašený výraz, lebo poľahky dodala. „Ani Benovi."

Vydýchla som si, všetky napäté svaly sa mi uvoľnili a väčšia časť mňa si uvedomovala to, že Franny môžem jednoznačne veriť. Aj napriek tomu sa ale na mňa stále dívala, s rukami pri tele a jedným obočím ľahko dvihnutým dohora.

„Ako dlho?"

Jej otázka ma zaskočila, opäť pripravila o dych a celkom zmiatla. „Ako dlho... čo?"

Franny neveriacky pokrútila hlavou a venovala mi prísny pohľad. „Ako dlho to už spolu ťaháte?"

„Netuším," vydýchla som. A naozaj som tvrdila pravdu. To niečo medzi nami bolo vzniklo ešte v čase, keď som bola úplne iná. V čase, keď som bola viac zmätená ako ktokoľvek iný a to sa mi zdalo ako vzdialená minulosť.

Franny chvíľu mlčala, stále ma skúmala očami a napokon si rukou frustrovane vošla do vlasov. „A myslí to s tebou Parker vážne?"

Zase to urobila. Zase ma pripravila o dych a o všetku slovnú zásobu. Zmohla som sa len na pravdivé myknutie plecom. Netušila som ani to.

„Nechcem ti kaziť ilúzie a vôbec nechcem kaziť to, čo medzi vami je, ale..." nadýchla sa a prestúpila z nohy na nohu. „Ben tvrdí, že Parker ešte stále miluje Miu."

Oh. Moje vnútro automaticky zaliala ostrá bolesť, ktorá vystupovala až k hrudi a postupne sa šírila do všetkých častí môjho tela. Chcela som to zastaviť, ale tá bolesť bola tak spaľujúca, že mi do oči vliala detinské slzy.

„A nebudem ti klamať ani o tom, že Mia je tu preto, aby to medzi nimi urovnala."

To som vedela aj bez jej pomoci. Ako dôkaz mi dostatočne postačovali Miine včerajšie reči a to, že sa tak poctivo vtierala.

Chystala som sa, že na svoju obranu niečo poviem, ale práve vtedy sa odniekiaľ vynoril Parker, v džínsoch, vo svetri a so širokým úsmevom na dokonalej tvári. Zastal však na prahu, očami preskočil medzi mnou a Franny a hneď na to podišiel k nej. „Všetko najlepšie Franny," povedal so smiechom a bez zbytočných slov ju uväznil vo svojom silnom objatí. „A počúvaj Bena," dodal s krátkym bozkom na vrch hlavy, ktorý som tak dobre poznala.

Obe sme mlčali a to bolo zrejme dostačujúcim dôvodom na jeho podozrievavú otázku. „Niekto zomrel, alebo...?"

„Franny o nás vie..." zachrapčala som ticho a hanblivo sklonila hlavu.

Parker najprv zašepkal tiché. „Aha," a potom urobil pár krokov mojim smerom, postavil sa predo mňa, prstami mi uchopil bradu a potiahol si moju tvár bližšie k svojej. „Takže môžem bez problémov urobiť toto?" S tou otázkou ma pobozkal na pery, akoby sa nič nedialo. Sladko, len pár sekúnd, no aj napriek tomu som sa zapýrila. „Dobré ráno, srdiečko."

„Ránko."

Niečo v jeho čokoládových očiach ma utvrdzovalo, že nezáleží na ničom, len na tom, čo sa medzi nami deje, keď sme spolu. Nezáleží na tom, čo si myslia ostatní. Čo hovoria, čo tvrdia. Pretože niekde existuje svet v ktorom sme len my.

Keď sa na pár minút vytratil s tým, že sa ide poobzerať ako to vyzerá vonku, vedela som, že nám len s Franny dáva priestor, aby sme sa ďalej rozprávali.

Ibaže ani jedna z nás sa nezmohla na slovo a tak som do seba tlačila raňajky a ona naďalej chystala ďalšie chleby. Čas akoby sa posunul o pol hodinu dopredu, keď pustila nôž do umývadla, otočila sa ku mne a rázne prehovorila. „Kašľať na to čo hovorí Ben, kašľať na tú mrchu a jej pazúry. Poviem ti len jedno Tori, nenechaj ju, aby vyhrala, pretože to čo som práve videla mi celkom stačilo na to, aby som všetko pochopila."

~

Zbožňujem vás!