Život išiel ďalej. Teda aspoň to čo mi z neho ostalo.

Vždy som si myslela, že zbytočne preháňam, že si domýšľam, že v skutočnosti to nie je až také hrozné. Avšak posledný mesiac môjho života mi dostatočne naznačil, že pokiaľ ide o realitu neexistuje domýšľavosť. Neexistujú klamstvá a ani žiadne zvrátené myšlienky. Snažila som sa nebyť až príliš na dne, príliš smutná, príliš stratená, lenže nič z toho nefungovalo a vo svojej hlave som sa doslova mučila. Všetko okolo mňa žilo a dýchalo ďalej, len ja som ostala zamrznuto stáť na tom istom mieste. Príliš obmedzená sa pohnúť dopredu. Príliš ustráchaná urobiť krok k lepšiemu životu.

Minulosť ma doháňala a ja som si plne uvedomovala, že sa všetko vracia vo väčších dávkach, než zvyčajne. Nebola som pripravená byť znova tou bojazlivou Tori ako v trinástich. Ibaže tá Tori bola už dávno späť. Už dávno som neodporovala. Nepila. Nerobila hlúposti. Dokázala som sa baviť s Benom, s príliš ukecanou Franny a dokonca aj s mamou. A to poznanie vo mne vyvolávalo nesmiernu úzkosť a strach. Strach z toho, že sa tentokrát nebudem môcť nijako brániť a keď všetko spadne, bude to tou poslednou časťou skladačky, ktorá ma navždy o pripraví o všetko.

A na to som nebola pripravená.

Nebola som dokonca pripravená ani na situáciu v ktorej som sa ocitla vo štvrtok poobede. Stála som pred obrovským zrkadlom na školských toaletách, ruky si umývala pod prúdom príliš horúcej vody a snažila sa ignorovať vlastnú, zmučenú tvár, ktorá sa na mňa dívala v odraze. Vedela som, že ten deň sa niečo zomelie. Vstala som totiž so zlou náladou, úplne unavená, takmer nevládna, akoby niekto vysal všetku moju energiu a premenil ju na prach. Bola som schopná len toho, že som si na seba navliekla oblečenie, opláchla si tvár a vzala svoje veci. Nič viac som nedokázala.

Preto ma našli nepripravenú, umorenú a najmä v zajatí bolestivých myšlienok. Ako prvá do miestnosti vstúpila Holly, s vyžehlenými blond vlasmi, ktoré jej dopadali na kašmírový fialový sveter. Za ňou sa s podobnou ľahkosťou niesla Rodna v ľahkých červených šatách, ktorej krátke čierne vlasy zvýrazňovali ostré rysy v tvári. Za nimi zaostávala už len Jess, ktorá za sebou potichu zatvorila dvere, oprela sa chrbtom o ich drevenú konštrukciu a ruky si prekrížila cez prsia. Ona bola oproti Rodne a Holly až príliš nízka a zavalitá, akoby vôbec nezapadala do ich dokonalého spolku.

Chýbala už len Kelly, ktorá nás všetky istým spôsobom spájala, no zároveň oddeľovala.

„Pozrime kto sa nám tu skrýva na záchodoch," zaševelila Holly piskľavým hláskom, posúvajúc si blonďavé kadere z ramien na chrbát. „Nie je to naša milovaná Tori...?"

Celá tá situácia mi bola až príliš povedomá, čerstvá a spôsobovala vo mne hroznú paniku.

Roztrasenými prstami som zastavila kohútik, natiahla sa po papierových utierkach a ruky si pomaly vysušila. „Nemám na vás náladu," povedala som s pohľadom upretým pred seba. „Tak prejdime hneď k jadru tohto stretnutia."

Rodna zo seba vydala čudný pazvuk a Holly sa ticho zasmiala. „Vieš, premýšľala som..."

„Ale čo?" opýtala som sa prekvapene a s odvahou sa otočila smerom k nim. „Nebolelo to?"

Udrela som klinček po hlavičke, pretože spojila pery a namaľované obočie sa jej stretlo uprostred čela, keď sa nepríjemne zamračila. „Nevyskakuj Torianna, nezabúdaj, že si tu sama."

Ak ma jej slová mali vystrašiť, veľmi sa mýlila, mali na mňa totižto skôr opačný vplyv. Hrdo som sa vystrela, urobila krok dopredu, až ona mierne cúvla a pery sa mi roztiahli v pobavenom úsmeve. „Keď som mala trinásť ocitla som sa v podobnej situácií mnohokrát a skúsenosti ma naučili, že pokiaľ chceš pôsobiť drsne... necúvaj pred svojou vlastnou obeťou. Nevyzerá to totiž dobre."

Holly zo seba vydala priškrtený zvuk a zlostne sa vystrela. „Zase ideš na nás hrať to divadielko o tom ako ťa Stella šikanovala? Si s tým už trápna."

Stále s úsmevom som ľahko pokrútila hlavou. „Môžeš veriť čomukoľvek." Všetky mlčali a tak som so znechuteným tónom v hlase pokračovala. „Neviem o čo vám ide tentokrát," hodila som rukou a pomaly venovala pohľad každej jednej z nich. „Ale už mám po krk vášho..."

Uprostred nedopovedanej vety Jess hlasno zvýskla a rýchlo odstúpila od dverí, ktoré jej jemne narazili do chrbta. Bola to sekunda cez ktorú všetky sklonili hlavu a tváre im preťal kajúcny pohľad. Nemuseli ho však predstierať na dlho, pretože do miestnosti poľahky vkĺzla Kelly, ktorej sa na bezchybnej tvári odrážal nechápavý výraz.

„Čo to...?"

Pýtala som sa to isté. Nemala som náladu po celom ukrutnom dni viesť trápny, detinsky rozhovor na smradľavých školských záchodoch so svojimi bývalými kamarátkami, ktoré si nevideli ďalej od nosa.

„Prišli sme sa len porozprávať s našou bývalou kamarátkou," zamrmlala Rodna s rukami pri tele. „To si predsa chcela Kelly, nie?"

Mohla som si myslieť, že to bolo celé jej hlúpy nápad ako nás zase uzmieriť.

„Nemyslela som, že ste na toľko hlúpe, aby ste to urobili na debilných záchodoch!" zvreskla a jej oči vyhľadali moje. „Si v poriadku...? Preboha ja... ja som nemyslela..."

„Hej," kývla som hlavou a sklamane spustila jeden kútik pier. „Nemyslela si. Chápem."

Holly sa prekvapivo hlasno zasmiala a fľochla mojim smerom vražednú grimasu. „Chceš povedať, že ty jej to veríš? Potom všetkom?! Preboha Kelly! Celé si to vymyslela... Stella by nikdy..."

Kelly oslobodila pohľad z môjho a zúrivo sa ohnala k svojim priateľkám. „Stella by nikdy čo? Nikdy by to neurobila? Stále si jej posratá fanúšička?" rozhodila rukami. „Nemôžem tomu uveriť! Tori nám dôverovala natoľko, že sa zverila s niečím, čo jej ublížilo a čo ste urobili vy? Uverili ste nejakej Stelle, ktorá vám sľúbila miesto v roztrieskavačskom družstve..." ironicky sa zasmiala. „A kde ste teraz?!"

Tá informácia bola novinkou aj pre mňa, preto som prekvapene vyšpúlila oči a prezrela si ich zmätené tváre. Toto si robia kamarátky?

„Bola si v tom s nami!" zvreskla Jess rozčúlene a Kelly zvesila ramená. „Tiež si chcela byť niečo viac a Tori nás všetkých brzdila..."

Už som to nemohla ďalej počúvať. Hučalo mi v hlave. Triasli sa mi ruky a pripadala som si, akoby som absolvovala najdlhšiu cestu na húsenkovej dráhe.

„Vždy som si myslela, že je za tým niečo viac," prehovorila som ticho a všetky ich oči padli mojim smerom. „Pýtala som sa samej seba, čo som urobila, že ste mi neuverili... že ste sa na mňa vykašľali? Ale toto..." prehltla som slzy a pomaly si rukou vošla do vlasov. „Ja... uh..."

„Tori ja ti to vysvetlím," začala Kelly rýchlo, no ja som len pokrútila hlavou zo strany na stranu.

Všetko ma bolelo.

„Myslím, že som počula až dosť."

S tým som sklonila hlavu, prekĺzla cez nich až na chodbu a váhavými, rýchlymi krokmi sa ponáhľala čo najďalej. Roztlieskavačky ? Vážne? Kedy sa môj život zmenil na tak obrovskú drámu?

~

Ležala som na chrbte s rukami pevne pri tele. Očami som skenovala šedo-biely strop a moje myšlienky sa mučivo ťahali z jedného miesta na druhé. Mala som obrovský problém udržať v sebe slzy, ale tentokrát som im nepovolila voľnú cestu cez moje líca. Tentokrát som chcela byť silná a odhodlaná, presne ako Tori, ktorú každí poznal.

Dýchala som pomaly, tak aby ma každý potrebný nádych viac upokojil. Lenže nedarilo sa mi to a vždy, keď moje myšlienky len na pár sekúnd zabehli zlým smerom, bola som späť v pasci.

Preto si na nahé nohy čo najrýchlejšie navliekla džínsy, obula si ošúchané tenisky, schmatla svoj telefón a opatrnými, tichými krokmi zišla až dole.

Chcela som sa presvedčiť, že nikto nie je doma, ale v obývačke bol pustený film a pred telkou sa na gauči rozvaľoval Ben s Dylanom a... Parkerom.

Dopekla. Dopekla. Dopekla.

Na ústup bolo až príliš neskoro, pretože ma započuli a ich hlasný smiech rázom ustál. Ben dvihol hlavu, venoval mi ľahký úsmev a nepatrne kývol hlavou. „Kam ideš?"

Mykla som plecom a v hlave si dookola opakovala dobre nacvičenú matnru, nepozeraj na Parkera... nepozeraj na neho. Nie. Nie. Nie.

Nepomohlo. Moja silná vôľa povolila a pohľad mi padol jeho smerom. Sedel len pár metrov predo mnou, živý a zdravý. A zatiaľ čo pred chvíľou sa pobavene smial, v momente, keď som sa ocitla v miestnosti, mi nevenoval ani štipku pozornosti. Díval sa všade. Všade len nie na mňa.

„Kurviť sa, pravdepodobne," dostal zo seba ľahostajne, keď som už stratila akúkoľvek nádej, že mi venuje aspoň badateľný pohľad.

Zlapala som po dychu tak prudko, že to nemohlo uniknúť nikomu z nich. Tie slová v sebe niesli tak obrovskú nenávisť, že sa do mňa zaryli ako tisícky nožov. Tisícky otvorených rán.

A stále dookola.

„Dopekla Lewis," zavrčal Ben nazlostene. „Neventiluj si svoju príšerne zlú náladu na mojej sestre."

Bolo neskoro. Tá príšerne zlá nálada sa ma dotkla tak veľmi, že som zo seba vydala uplakaný ston, ktorý nasledovali dobré známe dotieravé slzy. Tie som už nedokázala ďalej udržať pokope a skĺzali mi po lícach v obrovskom množstve.

Nezmohla som sa ani na slovo, len som sa zvrtla a vybehla z obývačky priamo cez vchodové dvere až von na čerstvý vzduch.

A potom som len utekala.

~

Ďalšia depkárska časť! Parker TY jeden! Pevne verím, že sa vám to bude páčiť a ak niečomu nechápete píšte, všetko vysvetlím !

Zbožňujem vás!

PS: sorry za tú nadávku !