Chýbal mi.

Nechcela som si to priznať. Sama sebe som zakazovala, aby ma tieto mučivé myšlienky ovládali, ale ich pravdivosť sa nedala nijako vyvrátiť.

Neskutočne mi chýbal.

Niečo sa za tú dobu medzi nami jednoducho zmenilo. Niečo, čo mi nedovolilo prestať myslieť na každý detail jeho tváre, na hlboké čokoládové oči, perfektne krojené pery... na to všetko, čo vo mne dokázal spôsobiť len tým, že sa ma dotkol.

Mala som mu to vysvetliť. Mala som mu povedať, že som tomu chalanovi nedovolila nič, čo si pod tými slovami predstavoval, pretože moja hlava myslela len na neho. Na Parkera. Na jeho bozky. Na jeho ruky. Na jeho slová.

Bol všade a aj napriek tomu, že môj život pokračoval ďalej, zdal sa byť oveľa smutnejší než kedykoľvek pred tým.

Po príchode domov, teda potom ako ma vyhodil, som dlho do noci nedokázala nič len plakať. Konečne som totiž uvoľnila uzdu svojim emóciám a podmanila sa tlaku, ktorý ma neprestajne tlačil na hrudi a spôsoboval neznámu, mučivú bolesť. Myslela som na všetky jeho slová, na to ako ma nepochopil a na to ako ma nechal odísť.

Bez vysvetlenia. Bez slov.

Vedela som, že sa cítil ublížene. Že odo mňa nečakal podobnú zradu a že to, čo mu urobila Mia ho istým spôsobom poznačilo.

Všetko dávalo dokonalý význam.

Iba niečo hlboko v mojom vnútri to nedokázalo prijať. Nedokázalo sa s tým zmieriť.

Neboli sme predsa spolu. Ani jeden z nás to nechcel. Nestanovili sme medzi nami žiadne pravidlá, žiadne hranice, žiadne zadné dvierka. Rútili sme sa niekam dopredu obrovskou rýchlosťou, bez bezpečnostných pásov, bez toho, aby sme premýšľali o následkoch. O tom ako to môže všetko skončiť. A ako koniec môže všetko pokaziť.

Stále som na neho myslela. V škole, keď som sa v samotárskej nálade potulovala po chladných, opustených chodbách. Doma, keď som bez pohnutia ležala v posteli, keď som sledovala Bena a Franny ako sa smejú... keď som len na malý moment zatvorila oči, bol späť.

Až priveľmi som si uvedomila, že som zo svojho života stratila ďalšieho dôležitého člena. Akoby sa mi môj osud rozhodol vysmiať a vziať mi všetko, čomu som aspoň trocha verila.

Neviem akoby normálny človek nazval to, čo bolo medzi nami. Možno príťažlivosť. Možno vášeň. Možno len dvaja ľudia, ktorí sa snažili zabudnúť na všetky problémy, bolesti, ľudí, ktorí nám ublížili. A fungovalo to dokonale.

Ibaže tentokrát mi Parker chýbal úplne inak. Nechýbali mi jeho dotyky, bozky, ale prítomnosť, ktorou vo mne dokázal vzbudiť pokoj. Škoda, že som si to všetko začala uvedomovať až príliš neskoro. Až keď sa to celé pokašľalo, keď to celé skončilo.

V priebehu nasledujúcich dvoch týždňoch som ho vôbec nevidela. Nič som o ňom nepočula a ani len netušila či vôbec žije. Bena som sa pýtať nechcela, pretože by to bolo až príliš podozrievavé a aj napriek tomu, že by mi Franny bola ochotná pomôcť, nechcela som absolvovať nekonečný výsluch, ktorý by po mojej otázke určite nasledoval.

Často som sa dokonca prichytila pritom ako som v ruke zvierala svoj mobil a každá bunka môjho tela na mňa kričala, aby som mu napísala. Aby som mu zavolala. Aby som šla za ním a niečo SAKRA urobila.

Ibaže som nemala odvahu.

Ostali mi len spomienky a jeho stále dokonale voňajúce tričko v ktorom spávala, až kým sa jeho ťažká vôňa nevytratila a nenahradila ju moja.

Vtedy som pochopila, že niektoré veci sú dočasné. Presne tak ako bolesť, ktorú nahradí apatia a pocit, že vám niečo chýba na ktorý postupne zabudnete.

~

V prvom rade sa ospravedlňujem za dĺžku kapitoly, ale zhrňuje všetko, čo som uznala za dôležité :D už nikdy nebudem pri písaní počúvať Eminema, lebo mi to úplne pokazilo vlnu :D A ďalej sa vám chcem úprimne poďakovať za komentáre k predchádzajúcej kapitole! Ste úžasné! :D čo je to vlastne dnes za sviatok... ? :D Teoreticky, ak už nebudem počúvať Eminema, by mohla byť dnes ešte jedna časť, ale uvidíme ako to nakoniec dopadne...prakticky. Zatiaľ pevne verím, že ste si užili aj túto i keď je to skôr taká pocitovka!

Zbožňujem vás!