Neodolala som.

Tak veľmi som sa snažila zabrániť samej sebe urobiť ďalšiu hlúposť. Nechať sa zlákať. Dovoliť Parkerovi, aby sa mi znova vkradol do hlavy a urobil v nej chaos. Lenže všetky moje pokusy boli zbytočné, pretože pokiaľ existovali zábrany, žiadne som nepoznala.

Samú ma prekvapilo, keď som po dvoch hodinách v jeho prítomnosti, nedokázala odolať ďalším. Krátko pred jedenástou v noci som totižto na seba navliekla ďalší rozťahaný sveter, odpísala mu na správu a vybrala sa k nemu domov.

Bol sám.

Čakal na mňa s malým úsmevom na perách, vo voľnom šedom tričku a čiernych teplákoch, ktoré mu dokonale padali z bokov. Vlasy mal rozcuchané, ruky prekrížené na hrudi a ramenom sa opieral o kovový rám vchodových dverí.

Nerozprávali sme sa. Len naše oči celý čas viedli tichú, nevinnú debatu. Vedela som, že sa hneval, pretože jeho hnedé, hlboké oči odrážali presne to, čo pred pár hodinami, keď sa podobným pohľadom díval na Miu.

Tá mi tiež nedokázala zísť z mysle. Neustále som mala pred sebou jej široký úsmev, reči, ktorými Parkera zvádzala a pohľad, ktorým ma neustále vraždila. Dve hodiny v jej prítomnosti stačili na to, aby som pochopila, že my dve nikdy priateľky nebudeme.

Parker ma bez zbytočných slov chytil za studenú ruku, potiahol bližšie k sebe a s tichým povzdychom za nami zatvoril dvere. Prvé, čo som dokázala urobiť bolo, že som sa zhlboka nadýchla jeho čerstvej, ťažkej vône, ktorá ma rázom pošteklila v nose. Následne som odlepila zrak od svojich špinavých tenisiek a zadívala sa mu priamo do oči, ktorými ma už dávno mlčky pozoroval.

Niečo v jeho tvári sa pod náporom môjho pohľadu akoby zmenilo, ale prv než by som zo seba dostala hocakú vhodnú otázku, jeho ruky si ma pritiahli až úplne k telu. Cúvol. Zatlačil ma k stene a hlavu sklonil na úroveň mojej.

„Tori..." pošepol váhavo a svojim mentolovým dychom ma pošteklil na rozhorúčenej tvári.

Zatvorila som oči, pomaly vydýchla a roztrasené ruky zdvihla k jeho svalnatým rukám, ktoré si za tú chvíľu našli cestu až k mojej tvári. Teplé dlane mi priložil na začervenané líca a moje prsty okolo jeho lakťov iba zosilneli.

Delili nás iba milimetre. Dych sa nám miešal a ak Parker dával dostatočne pozor nemohlo mu uniknúť ako bláznivo mi tĺklo srdce. Chvela som sa. Kolená sa mi triasli a jeho prítomnosť ma miatla natoľko, že som nepoznávala samú seba.

„Chcel som na teba hrozne nakričať, ale..." zanadával, oprel sa o mňa čelom a pomaly vydýchol. „...odrazu... dopekla.... prečo si ma ignorovala?"

Mlčala som, vydychovala a vdychovala jeho vôňu a pripravovala sa na najhoršie. Uvedomovala som si, že je to totiž možno poslednýkrát, čo ma takto držal.

„Je to preto, čo sa stalo v sobotu?" opýtal sa chrapľavo, pomaly, ticho, akoby mi dával šancu, aby som to vyvrátila, odmietla, potvrdila. Moju hlavu naplnili ťaživé obavy.

Vedel to. Povedala mu to. Nebolo cesty späť.

„Ja..." prudko som otvorila oči, skĺzla nimi jeho k plným perám a dodala samej sebe potrebnú odvahu. Vedela som, čo robím, keď som sa vyšvihla na špičky, rukami mu prešla až k ramenám a pery pritlačila k tým jeho. Neodporoval, ba naopak, stlačil ma tuhšie, ruku z mojej tváre presunul až na chrbát, zatlačil a už nás nedelilo takmer nič.

Na malý celkom nepatrný moment som váhala, ale všetko sa stratilo tak rýchlo ako to prišlo a moje prsty si automaticky našli cestu až k jeho hustým hnedým vlasom. Ťahala som, hladila, a znova ťahala. Tá nutnosť našich spoločných dotykov bola tak obrovská, že som si ani nestihla všimnúť, kedy sa Parkerove ľadové prsty ocitli pod mojim svetrom. Nevnímala som, keď oddelil naše pery, svojimi sa presunul na môj krk, na kľúčnu kosť a sveter mi s ľahkosťou pretiahol cez hlavu. Z pier sa mi vydral ston. Vzdych. Jeho meno. Nadávka. Ďalší trápny ston.

Odrazu som ležala na gauči, on nado mnou hovel a malými nevinnými bozkami mi prechádzal cez bradu, až naspäť k perám. Bola som tak mimo, tak ovplyvnená jeho bozkami, že všetko naokolo nedávalo zmysel. Netušila som, kde skončil môj sveter, ako rýchlo sme sa presunuli k sedačke, nevnímala som nič, len Parkera.

Len Parker. Parker. Parker.

„Si tak krásna," zamrmlal mi do pier ticho, takmer šepky, akoby netúžil potom, aby som ho počula. A možno by to bolo lepšie, pretože stačili tie tri metúce slová a všetku moju sústredenosť nahradil čistý šok.

Nikto. Mi. Nikdy. Nič. Podobné. Nepovedal.

Akoby som stratila prúd myšlienok, niť jeho dotykov, všetkého čím ma privádzal do toho nepoznaného šialenstva. Ibaže Parker si to nevšimol, pretože mi zľahka zahryzol do spodnej pery, pritiahol si ju k svojim a znova ma vášnivo pobozkal. Na chvíľu som opäť stratila sleď myšlienok, ale akonáhle sa odo mňa na pár sekúnd odtiahol a jedným dokonale nacvičeným švihom si vyzliekol tričko, všetky moje myšlienky boli späť.

Už som sa nedokázala sústrediť ani na to farebné, dychberúce tetovanie na jeho hrudi. Na teplé, horúce bozky, ktorými častoval pokožku na mojom krku a pomaly schádzal cez prsia, na brucho až k lemu čiernych džínsov.

Presne vtedy ma pohltili obrovské výčitky svedomia a strach z toho, čo vo mne vyvolali jeho slová. „Pa... Parker," s povzdychom som vysúkala jeho meno, prudko roztvorila oči a prinútila samú seba konečne prehovoriť. „V sobotu som nešla domov sama..." dostala som zo seba rýchlo, bez dychu, roztrasene. „Preto som ťa ignorovala. Nešla som domov sama."

Najprv dvihol hlavu, venoval mi zamračený pohľad a potom sa rázne vystrel, akoby sa popálil. „Čo sa mi snažíš povedať Tori?"

„Ja..."

Vstal, prehrabol si už beztak divoké vlasy a neveriacky pokrútil hlavu. „Kurva," vypľul zo seba a chrbtom ruky si pošúchal pery, ako keby sa snažil zmyť naše bozky. Ako keby som sa mu hnusila. A presne tak som sa aj cítila. Ako štetka.

„Nie je to tak..." začala som odhodlane, ale on vystrel ruku, skrivil tvár do zhnusenej grimasy a z pier sa mu vydral smiech.

„Nie je to tak ako si myslíš Parker," napodobnil môj hlas a zase raz hlasno zanadával. „Neverím, neverím!"

Rozčúlene si vošiel rukou do vlasov a frustrovane potiahol za ich konce. To už som sa hnevala aj ja. Nenechal si to vysvetliť! Povedal mi, že som krásna a všetko posral, pretože to čo medzi nami bolo nemalo byť o tom...

„Nerob z toho vedu," zavrčala som rozčúlene, konečne zbierajúc odvahu posadiť sa. Ruky som si prekrížila na hrudi, zakryla všetko čo bolo potrebné a obzrela sa po svojom svetri. Ten však ležal až príliš ďaleko a tak som si na seba navliekla Parkerove mäkké, pohodlné tričko. „Ak si dobre spomínam, my dvaja spolu nechodíme!"

„Chvalabohu!" zvreskol, čím ma totálne šokoval.

Nevedela som čo povedať. Ako reagovať. Niečo vo mne čudne zabolelo.

„Neurobila som nič..."

S hrdelným, falošným smiechom ma prerušil uprostred vety a ja som netúžila pokračovať ďalej. Vysvetľovanie bolo zrejme márne. „Neurobila si nič zlé? Samozrejme, že nie!" kričal. „Veď prečo by aj... ? Som len nejaký Parker," ledabolo mávol rukou a venoval mi polovičatý úsmev. „Chceš vedieť prečo sme sa s Miou rozišli ?"

Mlčky som sledovala ako zúrivo zatína sánku a krúti hlavou, ako keby stále nemohol uveriť. „Pretože tiež neurobila nič zlé," povýšenecky sa zasmial. „... len som ju čistou náhodou nachytal v posteli s iným."

Nasucho som prehltla, ruky spustila k telu a v hlave si pripravila všetky vhodné argumenty na svoju obranu. Lenže Parker ma netúžil počúvať. Nestála som mu za to.

„Mám po krk podobných typov ako si ty Tori," tvár mu preťal znechutený úškľabok. „Zdá sa, že som mal pravdu... nie si nič viac, len obyčajná radodajka. Čo som si vôbec myslel? Že tentokrát to môže byť niečo iné? Niečo lepšie?"

„Parker," oslovila som ho šepky. „Nie je to..."

„Odíď," zamrnčal. „Skončil som."

„Ale..."

„Vypadni Tori!" zrúkol zlostne a niečo vo mne sa v tej chvíli zlomilo. Už nebolo cesty späť. Neboli slová, ktoré by to zachránili. Všetkému bol koniec. Vstala som, opatrne podišla k nemu a odvážne ho pobozkala na nahé rameno. Neurobil nič, len odo mňa odvrátil pohľad a zadíval sa na určitý bod ďaleko pred sebou. S poslednou dávkou sily som zo zeme zdvihla svoj sveter, opatrne prešla na chodbu, zatvorila za sebou vchodové dvere a keď ma do nosa udrel čistý vzduch, hlasno som vzlykla.

~

Drama! Celá ja :D pevne verím, že všetky pochopíte Parkerove správanie. Je to chlap. Nepočúva. Jeho vina.

Zbožňujem vás.