„Čaute."

Dych sa mi zasekol v krku, ruky nepatrne roztriasli a pohľad mi okamžite padol na už dávno nie biele tenisky.

Dylana s Lucy som zvládla. Ignorovala som ich vzájomné dotyky, to ako sa stále smiali a aj ich zamilované pusinkovanie. Prežila som dokonca aj Franny s Benom, ich malú hádku v aute cestou na bowling, a aj tú dlhú zmierovaciu pusu z ktorej som sa takmer povracala.

Ale Parker bol úplne iný príbeh.

Jeho prítomnosť vo mne spôsobila hotový cirkus. Najprv som nedokázala popadnúť dych, následne sa mi hrozivo roztĺklo srdce a keď sa ľahkovážne posadil vedľa mňa, úplne som sa stratila. V sebe samej a najmä v jeho dokonalej, ťažkej vôni, ktorá ma okamžite celú opantala.

Bol tak blízko, že sme sa dotýkali stehnami a ramenami. Stačil jeden nepatrný pohyb a jeho dlaň by skĺzla k tej mojej. A to poznanie ma naplnilo ešte väčšími obavami než čokoľvek.

„Kde si bol tak dlho?" spýtal sa ho Ben mierne otrávene, obmotávajúc pravú ruku okolo Franniných útlych pliec.

Parker si prehrabol husté vlasy a hneď na to spustil ruku len pár milimetrov od môjho stehna. Zachvela som sa, čo okamžite spozoroval a Benovi určite odpovedal so širokým úsmevom na perách. Nebola som si totižto istá, lebo očami som stále sledovala svoje tenisky. „Dlhý deň, veľa vybavovačiek, ale som tu a som veľmi prekvapený, že si mi priniesol náhradu."

Náhradu?

Chcela som sa posunúť bližšie k Franny, ale rohová sedačka na ktorej sme všetci sedeli bola tak úzka, že mi to zabraňovalo urobiť akýkoľvek jemný pohyb. A navyše som netúžila potom, aby si niekto všimol, čo vo mne Parkerova prítomnosť spôsobovala.

„Tori sa doma nudila," prehovoril Ben odrazu, úplne ma vytrhávajúc z omámenia. Jeho tón niesol náznaky neskrývaného smiechu. „Tak som ju prizval, nie priniesol."

„Tým som si istý," zamrmlal Parker a ďalšie slová šepky smeroval priamo smerom ku mne. „Taká nuda, že neodpisuje ani na správy."

„Čo si hovoril?" opýtal sa Ben nechápavo a tým ma donútil konečne dvihnúť pohľad a venovať ho Parkerovi po mojom boku. Konečne som si mohla prezrieť jeho dokonalý výzor, široký odzbrojovací úsmev a nadivoko strapaté vlasy. Môj pohľad však doslova kričal, aby neopakoval slová, ktoré mi práve pošepol. Aby neurobil tú chybu. Aby mlčal.

A on poslúchol, pretože na všetkých blesol svoje dokonalo biele zuby v najširšom úsmeve na svete a s radosťou sa zasmial. „Tak hráme, alebo nie?"

Miestnosť opäť naplnila ich búrlivá vrava, smiech a veselé, nevinné doberanie, ktoré vo mne vyvolávalo príjemné až bláznivo strelené pocity. Ich priateľstvo, to ako jeden druhého chápali, podporovali a zároveň strápňovali, bolo niečo, čo som nikdy nezažila, niečo, čo sa mi oblúkom vyhýbalo. Už len to, že vedľa seba sedeli, popíjali a snažili sa stretávať každý víkend bolo dokonalé. Hodnota ich vzájomného priateľstva ma nútila premýšľať, prečo sa niečo podobné neprihodilo aj mne? Prečo ma vždy ľudia, ktorých som si do svojho života púšťala sklamali?

„Prečo?" zaznela mi odrazu pri uchu tichá, pošepky vyslovená otázka, ktorá bola akoby odrazom mojich vlastných myšlienok. Už len to, že som si spočiatku myslela, že ku mne prehovára strojca môjho osudu ma vyľakalo, ale poznanie, že tá otázka vyšla z Parkerových pier, bolo oveľa viac metúca.

Vedela som na čo sa pýta, na moje ignorovanie.

Nadýchla som sa, pomaly sa k nemu naklonila bližšie a dodala samej sebe trocha odvahy, aby som mu dokázala odpovedať odmerane a čo najviac sarkasticky, bez toho, aby sa mi roztriasol alebo trápne zasekol hlas uprostred vety. Avšak práve v tom momente, keď som pootvorila ústa, mu zamrzol predstieraný úsmev priamo na dokonalých perách a jeho pohľad ostal ukotvený na niečom, alebo niekom za mnou.

„Ahojte," prehovoril ľahký, melodický hlas nad našimi hlavami, čo pri stole vyvolalo podobnú reakciu ako domino.

Franny vedľa mňa prekvapene zlapala po dychu, Ben nadvihol jedno obočie, Dylan s Lucy len nechápavo zazerali a Parker sa nepatrne zamračil. Ja som sa zatiaľ otočila a pohľad mi padol na vysoké, čiernovlasé dievča, ktoré postávalo na druhej strane stola s rukami prekríženými cez plné prsia. Pýšila sa nado mnou vo vysokých opätkoch, obopnutých svetlých džínsoch a červenej blúzke s obrovským výstrihom. Dlhé vlasy jej ľahko padali na štíhle ramená a namaľovanú tvár zdobil neurčitý výraz.

„Zdá sa, že ste na niekoho zabudli," dodala sladko venujúc všetkým široký úsmev orámovaný krikľavo červeným rúžom.

Cítila som ako Parker vedľa mňa doslova stuhol a keď som sa k nemu stočila, neušlo mi ako s hnevom zatínal sánku. „Čo tu robíš Mia?"

Aha, takže to je tá slávna Parkerova Mia, pripomenul mi mozog posmešným tónom. Vedela som, prečo posmešným, ja som totiž oproti nej vyzerala ako stratené škaredé káčatko. Dlhý vyťahaný modrý sveter, čierne džínsy a ošúchané biele tenisky, ktoré patrili skôr do koša ako na nohy.

Zo zamyslenia ma vytrhol jej pokojný tón, ktorý sa mi predral do hlavy. „Zabudol si Parker? Toto je priateľské stretnutie a ja som ešte pred pár mesiacmi bola vaša priateľka, ak ste nezabudli."

„Niektoré veci sa menia," odvetil sucho, čím zase prilákal moje oči jeho smerom. Nikdy som ho nevidela tak nazúreného. V čokoládových očiach sa mu odrážal hnev, pery tlačil k sebe a lícne kosti len dokonale zvýrazňovali intenzitu jeho zlosti.

„To vidím," odpovedala mu pokojne a ja som na sebe zacítila jej intenzívny pohľad. „Ako vidím stihol si ma vymeniť."

Nebol to jej dotieravý, podpichovačný tón, ktorý ma donútil prekvapene zaúpieť, ale Parkerova dlaň, ktorá nepovšimnuteľne skĺzla až na moje koleno.

Situáciu zachránila Franny, ktorá pohotovo reagovala na Miine nezmyselné poznámky. „To je Tori, Benova sestra..."

Parker akoby sa odrazu spamätal, odtiahol teplú dlaň z mojej nohy a provokačne nadvihol obočie, pritom ako sebecky skočil Franny do reči. „A ty si tu navyše, takže..."

„Nikam nejdem miláčik," zaševelila Mia sladko a ja som očami zablúdila na jej bezchybnú tvár, ktorú zdobil pokojný, samoľúbi výraz. „Takže ber alebo odíď."

Prekvapilo ma, keď Parker prudko vstal a aj ostatní nechápavo zízalo, lenže on ku mne natiahol ruku a ľahko zatriasol prstami. „Poďme Tori, ide sa hrať."

Jedno bolo, že ku mne prehovoril ako k psovi a ďalšie, že sa jeho hnev preniesol mojim smerom, čiže vrčal na celkom nevinnú, nezainteresovanú osobu. Neušlo mi ako Ben zase raz nadvihol obočie, Franny zo seba dostala chichot a keď som vstala, odignorovala Parkerovu nastavenú dlaň, rozosmial sa aj Dylan.

Podišli sme až k farebným dráham, ťažkým guliam a desiatkam čísiel, ktoré zdobili obrovské tabule nad našimi hlavami. Pohľad som stočila späť k ostatným, ktorí nás našťastie ignorovali a pokračovali v ďalších debatách. Napokon som zvesila plecia, ticho vzdychla a rukou si unavene prešla po tvári. Už sa mi vôbec nezdalo vhodné, že som sa niekam trepala.

„Parker?" oslovila som ho takmer šepky, keď ma ľahko odsunul nabok, vzal jednu z gúľ a poťažkal si ju na rukách.

Jeho zamračený pohľad spočinul na mne a ja som si až vtedy uvedomila, že som práve pochovala svoju ignoranciu hlboko do zeme.

„Ty aj hovoríš?" opýtal sa prekvapene s neskrývaným ironickým podtónom. „Od minulého týždňa som premýšľal o tom, či si náhodou neonemela, ale ako vidím..."

Vyjachtala som tiché prepáč, ktoré však zaniklo v jeho rýchlych krokoch a následnom zvuku, ktoré spôsobila ťažká guľa, ktorej sa podarilo zhodiť všetkých panákov.

„Vieš hrať?" zašomral v tichej otázke a znova mi venoval svoju plnú pozornosť.

Hrdo som sa usmiala, pomaly pristúpila k guliam a uchopila tú najľahšiu, ktorá ma beztak dosť ťažila v dlani. Podišla som k nemu, zase vystrúhala široký úsmev a postavila sa pár centimetrov od značky. Možno bola chyba tváriť sa tak namyslene. Možno Parker nepochopil, že som profík, pretože sa jeho ruky celkom nečakane ocitli na mojom tele. Nemyslela som na to, že sme v prítomnosti ostatných. Nemyslela som ani na Bena, ktorý nás určite prepaľoval nahnevaným pohľadom. Jediné na čo som dokázala sústrediť svoju pozornosť bola Parkerová horúca dlaň a dotieravé prsty, ktoré sa dostali cez lem môjho svetra, na moje nahé ploché brucho a smerovali až príliš vysoko. Pomaly ma hladil, posúval sa čoraz vyššie a spôsoboval, že sa mi trápne roztriasli kolená.

„Čo..."

Pri uchu som pocítila jeho teplý dych, ľadové pery a celé moje telo sa zachvelo. „Prečo si ma ignorovala Tori?"

Pretože vo mne spôsobuješ všetky tieto pocity. Pretože nemôžem v tvojej prítomnosti dýchať. Pretože stačí tvoj dotyk a som úplne mimo. Pretože na teba nemôžem prestať myslieť a pretože som sa zachovala hlúpo a všetko, čo mi robíš ma núti konať impulzívne. A pretože si sa mi dostal do hlavy, do každej bunky, všade... a pretože som nemohla dovoliť inému, aby sa ma dotkol, lebo som pritom sakra myslela na teba!

Namiesto odpovede som sa pomaly nadýchla, pritlačila sa chrbtom bližšie k nemu a ticho sa opýtala otázku, ktorá ma trápila odkedy sa objavila ona. „Prečo si ste sa rozišli?"

Prečo si vymenil ju za niekoho iného ? Veď je dokonalá!

Jeho hruď sa prudko dvihla v ťaživom výdychu, ruka mu ochabla len pár milimetrov od mojej čipkovanej podprsenky a keď odo mňa odstúpil, vedela som, že som to prehnala. Hneval sa, zase krčil tvár a ticho nadával.

Hodila som guľu priamo pred seba, nevšímajúc si, ako som skórovala, zaujímal ma len on a jeho odpoveď, ktorej som sa príšerne bála.

„Už ma nikdy neignoruj," zachrapčal s očami prilepenými na mne. „Prosím."

~

30-ta kapitola? :D to som nikdy nečakala! Ale povedala som si, že musí byť niečim výnimočná, tak som napísala toto. Pevne verím, že vás to dostatočne potešilo ;) a znova 1000x ďakujem za všetko :) ste úžasné, ľúbim vás a tak!

PS: Tie pravidlá v bowlingu pre tento príbeh jednoducho neplatia :D tu hrám ja!