Len Parker.

Slová s ktorými mi moja hlava nedokázala dať pokoj. Prenasledovali ma každým dňom, každou nocou. Stále. Dookola. Ako pokazená platňa, ktorá sa nedala nijako zastaviť.

A ja som nechcela nič viac, aby tie slová navždy zmizli z mojej mysle a premenili sa na niečo užitočné. Trebárs na školské povinnosti, ktorých som mala nad hlavu.

Ibaže to nebolo možné a vždy, keď som len na chvíľu stratila spleť myšlienok, sústredenosť, tie slová boli späť.

Len Parker. Parker. Parker.

Človek, ktorého som od soboty úpenlivo ignorovala. Deväť správ, dva neprijaté hovory a jeden odkaz, ktorý som nemala odvahu si vypočuť. To všetko bol ochotný urobiť preto, aby získal moju pozornosť. Lenže ja som mu ju nebola schopná opätovať. Nie potom ako som sa zachovala. Nie potom ako ma Allyne slová donútili cúvnuť späť.

„Ale nakoniec nebudeš nič viac a nič menej, než malá sestra jeho najlepšieho kamaráta, ktorá skončila u neho v posteli ako desiatky ďalších."

Dopekla so všetkým a so všetkými, ozvalo sa mi v mysli, keď som zlostne padla na gauč, schmatla ovládač a pustila sa do trápneho prehľadávania televíznych programov. Kde nič, tu nič, akoby sa mi aj celá svetová populácia snažila vysmiať. Všetko čo sa totiž len na päť minút mihlo na obrazovke bola srdcervúca romantická sračka. Bozkávajúci sa párik, hádajúci sa párik, milujúci sa párik. A medzi všetkým množstvo reklám na čokoládové pralinky, srdiečka a romantické večere vo dvojici.

Ha. Ha.

Pokus číslo desať napokon vyšiel a v telke sa objavil záber neznámeho akčného filmu, kde sa dvaja dosť sexy herci mlátili ako o dušu. Niečo v mojom vnútri doslova zajasalo a od samej úľavy som si ticho vydýchla. Vtedy sa mi však nad hlavou objavil Ben so širokým, priam hrôzostrašným úsmevom na perách a moja úľava sa zmenila na prekvapenie.

„Čau," zaškľabil sa a jeho pohľad padol na televízor. „Čože? Tak toto som nevidel už roky!"

Zviezol sa ku mne, úplne ignorujúc, že mi svojou váhou takmer rozmliaždil nohy a ruky si prekrížil na hrudi, venujúc všetku svoju pozornosť filmu.

„Ahoj," vysúkala som zo seba naďalej pozorujúc jeho čudné správanie. „Čomu môžem vďačiť za tvoju prítomnosť?"

Vydal zo seba nejaký pre mňa nepochopiteľný zvuk, niečo medzi zasmiatím a začudovaným vzdychom a len na sekundu na mňa pozrel. „Trávim čas so svojou sestrou... je na tom niečo zlé?"

Nechcela som sa ho pýtať na detaily ohľadom toho, prečo chce odrazu tráviť čas s mojou maličkosťou a tak som len mykla plecom a rovnako ako on sa zadívala na televízor.

„A kde je Franny?" spýtala som sa s malým náznakom ironického podtónu, ktorý Ben našťastie nezachytil.

Prehrabol si vlasy, nohy vyložil na konferenčný stolík a pokojne sa uvelebil len pár centimetrov od mojich pravdepodobne dosť smradľavých nôh.

„Má nejaké stretnutie s kamarátkami z výšky."

„Čože? A teba nikto nepozval?" podpichla som s malým provokačným úsmevom na perách.

Ben sa na sedačke zviezol o čosi nižšie a ticho si vzdychol. To celkom stačilo na to, aby som pochopila jeho čudné, takmer nenormálne správanie. „Ešte stále si si nevyžehlil ten prešľap s váhou?"

Strelil po mne mierne nahnevaným pohľadom a potom sa zatváril oduto. „Kto mal vedieť, že sa jej to tak dotkne?" opýtal sa rozhadzujúc rukami. „Dokonca som ju pár dní na to pozval na večeru a ona mi povedala, že či to myslím vážne, lebo čo ak by náhodou pribrala?"

Zasmiala som sa a veselo do neho štuchla nohou. „Chceš počuť jednu dobrú dievčenskú radu?"

Zamrmlal tiché nie a ofučane sa zadíval na televízor.

„Aj tak ti ju poviem," opäť som do neho štuchla, čím som si vyslúžila jeho pozornosť a následne som so širokánskym úsmevom pokračovala. „Nabudúce si radšej zahryzni do jazyka pred tým než zo seba dostaneš podobnú hlúposť."

„Vtipné," zamrnčal a celkom nečakane mi schmatol nohu uprostred ďalšieho pokusu o podpichnutie. Vtedy som pochopila, že sa nachádzam v pasci. Nič som totiž nenávidela viac ako šteklenie nôh a Benjamin to vedel lepšie než ktokoľvek.

„Urob to a zabijem ťa," sykla som a on sa hrdelne rozosmial.

„Ako vidím niektoré veci sa nezmenili," zatiahol so smiechom, uchopujúc mi nohu o čosi pevnejšie. Každý pokus o útek bol márny.

„Varujem ťa Benjamin."

Spustil zo seba ďalšiu vlnu smiechu, až zaklonil hlavu a celý sa triasol. „Toto znie ako dobre nacvičená vyhrážka," skrčil obočie, snažil sa udržať vážnu tvár a potom zo seba dostal. „Varujem ťa Benjamin," s hrozným napodobením môjho hlasu.

Nemohla som si pomôcť a jeden kútik pier sa mi zvlnil v úsmeve. „Pusti ma."

„Čože? Ešte som ani nezačal," povedal a znova sa usmial. Doslova škodoradostne, keďže sa nenachádzal v pozícií v ktorej som sa nachádzala ja.

„Prosím..."

Chvíľu sme sa na seba intenzívne dívali. Ja prosebne, on odhodlane, napokon zo seba dostal prehnane hlasný povzdych a uvoľnil mi nohu z už menej pevného zovretia. „Fajn, ale to len preto, že ťa mám rád."

Po jeho úprimných slovách som ostala šokovane civieť. Dávno mi nikto nepovedal, že ma má rád a tá myšlienka ma príjemne zahriala. Nebola som však pripravená opätovať tie slová naspäť, akoby to ani nebolo možné a každý pokus sa mi zasekol v krku. Namiesto toho som mu venovala roztopašný úsmev, posadila sa a pritiahla si kolená pred seba.

Ben sa opäť ráz pokojne uvelebil a všetku pozornosť obrátil na bežiaci film. Ja som si nervózne prehrabla vlasy, schmatla svoj telefón a prečítala si ďalšie správy od Parkera.

Tori.

Tori.

Tori.

Premýšľal som, ale nechápem.

Urobil som niečo zlé?

Nie, nie ty nie, zakričala moja myseľ a okamžite mi ponúkla dokonalú, priam jasnú spomienku na sobotu. Na toho neznámeho chalana. Na to ako ma čakal, vzal za ruku a vonku nedočkavo oprel o chladnú stenu. Na jeho ruky v mojich vlasoch, jeho pery na mojom krku. Na slová, ktoré mi bez prestávky šepkal do chladnej noci. Brala som to, chcela som zabudnúť, chcela som niečo urobiť, ale akonáhle sa jeho pery letmo dotkli mojich, v hlave sa mi objavili tie prekliate slová.

Len Parker.

Vtedy som sa prudko odtiahla, zatlačila mu do hrude a s ospravedlnením, že mám priateľa bez ďalších slov zdupkala domov.

MÁM PRIATEĽA?

Nadávala som samej sebe, preklínala sa pred zrkadlom, ale nič nepomáhalo. Ja som sa totiž naozaj istým spôsobom zbláznila. A najhoršie boli tie dotieravé, bolestivé, priam hrôzostrašné výčitky svedomia, ktoré mi nedávali pokoj. Nič zlé som predsa neurobila, tak prečo som sa cítila takto?

Prepáč. Odpísala som a nečakajúc na jeho odpoveď som telefón odložila vedľa seba. Nakoniec som sa pohodlne oprela, mierne skrčila a podobne ako Ben, som venovala všetku pozornosť filmu.

Bolo niečo po jedenástej večer, keď film konečne skončil a Ben sa unavene natiahol po svojom telefón, ktorý hovel na sklenenom stolíku. Ani som nemusela hádať kto mu písal, pretože sa usmial tak zamilovane, až mi prišlo zle. „Idem k Franny," vstal, podišiel až ku mne a prekvapivo mi vlepil bozk doprostred čela. „Dobrú."

„Dobrú," zašepkala som bez dychu, úplne prekvapená jeho správaním.

Pomaly ma obišiel, no potom zastal uprostred pohybu, akoby si na niečo spomenul a zase po mne strelil pohľadom. „Zajtra ideme na bowling ako za starých čias, keďže sa Dylan s Lucy vrátili z New Yorku a keďže nám bude chýbať jeden člen, budem rád, ak sa pridáš."

Nebolo to pozvanie, bola to hotová vec a to som pochopila, keď Ben za sebou ticho zatvoril vchodové dvere a odišiel.

Moje vyhýbanie sa Parkerovi zrejme skončilo rýchlejšie než začalo. Došľaka.

~

Ďalšia časť je tu! V prvom rade ďakujem za všetko, čo pre tento príbeh robíte, ste naozaj úžasne a všetko, čo napíšete pod časť ma neskutočne teší! Pevne verím, že aj vás tešila táto časť aj keď nie je nijak extra zaujímavá.

Zbožňujem vás!