Rozum napokon zvíťazil nad všetkým ostatným a ja som sa ocitla opäť u Jakea. V dome, ktorý mi pred pár týždňami bol jediným útočiskom, ibaže už vo mne nespôsoboval to, čo kedysi. Odignorovala som Jakeov široký úsmev, rozžiarené oči a posadila sa na mäkký, čierny gauč, prekrižujúc si ruky cez prsia.

Jake ma sledoval nechápavým pohľadom, akoby odo mňa očakával, že sa na neho vrhnem, hodím sa mu okolo krku a všetko bude v poriadku.

„Nemyslel som si, že prídeš," prehovoril pokojne s očami naďalej pevne prilepenými na mojej tvári.

Cítila som sa mierne odhalene a tak som si potiahla rukávy svetra cez zmrznuté prsty. „Som tu ako vidíš."

Na chvíľu mlčal, hrýzol si spodnú peru a sledoval moju neistotu. „To s Hannah ma mrzí," zamrmlal a pravou rukou si prehrabol vlasy.

Všimla som si tú zmenu. Už nemal kruhy pod očami, nevyzeral unavene a ani jeho výraz neprezrádzal žiadne emócie. Akoby predo mnou stál úplne iný človek.

„Nebol si ani na pohrebe," zavrčala som rozčúlene, pohltená celkom novou vlnou hnevu. Dovtedy ma to totiž nezaujímalo, nebrala som to vážne, až do toho momentu. Stál predo mnou, tváril sa ľahostajne, ako keby sme sa bavili o celkom neznámom človeku. „Poznal si ju dlhšie než ja a nemal si ani len to odhodlanie ukázať sa na jej pohrebe!"

Jake urobil prudký pohyb smerom ku konferenčnému stolíku s rukami silno zovretými v päsť. „Nemal som potrebu sa tam ukazovať. Mohla si za to sama."

Cítila som sa, akoby ma udrel. Akoby mi strelil facku. Akoby ho vôbec nezaujímalo ako mi jeho slová veľmi ubližujú. A prv než som to stihla zastaviť, všetky skrývané pocity vyplávali na povrch. „Ako to môžeš povedať? Bola to tvoja kamarátka... bola to naša kamarátka a nikto si nezaslúžil to čo ona!"

Zasmial sa, hlavu sklonil dozadu a pokrútil ňou zboku nabok. „Si tak naivná Tori. Na Hannah tento osud len čakal. Skôr či neskôr by dopadla rovnako."

Bolo to významom jeho slov, možno hnevom, ale odrazu som stála na nohách pripravená vytriasť z neho to sebectvo, tú hlúposť, všetky tie blbé slová. „Ako to môžeš vôbec tvrdiť...?"

Z pier mu ušiel ďalší trápny smiech a mňa to iritovalo čoraz viac. Chcela som ho udrieť, no zároveň som si uvedomovala, že by to nebolo najlepšie riešenie. „Srdiečko, Hannah si to zaslúžila."

Ostala som nemo pozerať, s rukami pevne pri tele, neschopná žiadnej inej reakcie. Chápala som, že predo mnou stojí človek bez srdca, bez chrbtovej kosti. Človek, ktorému nezáleží na ničom, iba na ňom. A ja som toho človeka brala za niečo viac. Za svojho hrdinu. Za niekoho, kto pri mne stál, keď sa na to ostatní bezmyšlienkovo vykašľali.

„Samozrejme," šepla som a pokrútila hlavou nad vlastnou hlúposťou. „Samozrejme. Naivná Tori."

Jake ma ďalej sledoval, jeho oči behali po mojej tvári, ako keby niečo hľadal. Možno kúsok mňa, ktorý mu kedysi patril. Možno tú starú Tori, ktorá bola ochotná pre neho urobiť všetko.

„Spávaš s ním?" opýtal sa odrazu ostro, prekvapujúc ma uprostred nezmyselných úvah.

Túžila som sa zasmiať nielen nad tou absurdnou otázkou, ale najmä nad jeho správaním, no namiesto toho som len ledabolo mykla plecom, čo ho vyprovokovalo. Stiahol ma bližšie k sebe, až sa nám dotýkali telá a následne sa jeho čelo ocitlo na mojom. V očiach sa mu odrážala neznáma zúrivosť. Niečo čo som pred tým nikdy nepoznala.

„Nehraj so mnou tieto hry Tori a nenúť ma pýtať sa ťa znova."

Jeden kútik pier sa mi zvlnil v provokačnom úsmeve a to celkom stačilo, aby Jake pochopil, bez toho, aby som niečo povedala.

„To si vážne klesla až tak nízko?" spýtal sa a v jeho hlase sa odrážal pobavený tón.

„Nie Jake," hrdo som zdvihla hlavu a pozrela mu do smaragdových očí. „To ty si klesol nízko, keď si ma striedal s inými a potom sa tváril ako veľmi to je v poriadku."

„Nikdy ti to nevadilo," šepol a očami skĺzol k mojim perám. „Nikdy pred tým si sa nesťažovala."

Mal pravdu. Obrovskú pravdu. Lenže v poslednej dobe som si začala všímať to všetko čo sa okolo mňa dialo. Benov zamilovaný pohľad smerom k Franny. To ako ju stále túžil mať pri sebe. To ako sa držali, podporovali... mali. Ja som to nikdy nepoznala. Nikdy som to nechcela. No niekde v kútiky duše, existoval kúsok mňa, ktorý naivne veril, že aj na mňa sa raz niekto bude dívať, akoby som pre neho znamenala celý svet.

A tým niekým nebol Jake.

„Končím," dostala som zo seba chvejúcim sa hlasom. „Nechcem mať nič spoločné s človekom, ktorý zo svojich úst dostane tak kruté slová. Mohla som to byť ja Jake. To ja som teraz mohla byť dva metre pod zemou a niečo mi našepkáva, že by si sa neukázal ani na mojom pohrebe!"

S tým som sa odtiahla, ignorovala jeho prekvapený výraz a niečo zvláštne v odrazu celkom tmavých očiach. Možno si ani neuvedomoval význam mojich slov, ale ja som cítila ich ťarchu na celom svojom tele.

Až, keď som trasľavými prstami zovrela chladnú, kovovú rukoväť kľučky, doľahol ku mne jeho hlas. Celkom pokojný, sotva badateľný ako šepot, ktorý sa mi predral do hlavy. „Pre mňa to nekončí Tori a keď si konečne uvedomíš, že ma potrebuješ... budem ťa čakať."

~

To, že bola hlúposť liezť za ním som si uvedomila až pri tmavých vchodových dverách. Celá som sa chvela a Jakeove slová mi ešte stále rezonovali v hlave, ako hmla, ktorá sa nijako nedala odohnať. Donútila som sa, ale nadýchnuť, popadnúť trocha odvahy a uvoľniť stuhnuté ruky, ktorými som sa objímala, udržujúc pri sebe teplo.

Nakoniec som sa premohla, jedna dlaň mi vyletela k zvončeku a keď sa tichou, tmavou ulicou ozvalo prekvapujúco hlasné cing-cing, chcela som utiecť.

Na to, ale bolo príliš neskoro, pretože sa medzi dverami objavila Parkerova strapatá hlava a ja som si takmer okamžite všimla nahnevaný výraz, ktorý mu zdobil tvár.

„Čo tu robíš?"

V hlave sa mi objavila tá istá otázka, Čo tu dopekla robíš Tori?

„Prišla som," zachrapčala som a následne si nervózne prečistila hrdlo. „Písal si..."

Prerušil ma, urobil krok dopredu a potichu za sebou zatvoril dvere. „Písal som ti pred dvoma hodinami Tori. Kde si bola doteraz?"

Rozhodla som sa pre pravdu a tak som po tichu vyslovila Jaekovo meno.

Parker nadvihol jedno obočie a v očiach sa mu zaleskla pre mňa celkom neznáma emócia. „A ja som čo, druhá jazda?"

Au?

„Nie," odvetila som zhurta. „My... my sme sa len rozprávali."

Prečo mu to vysvetľujem? Je to predsa moja vec!

Premeral si ma, pery mu preťal úsmev a následne kývol hlavou niekam za seba. „A bol to skvelý rozhovor?"

Jeho tón ma priam prilepil k chodníku a takmer donútil otvoriť ústa. Bol totiž ironicky a zlostný, akoby sa rozprával s malým, trinásťročným dievčaťom.

„Och," vzdychla som, predstierajúc entuziazmus. „Skvelý, výborný, fantastický."

Parker chápavo prikývol, urobil jeden veľký krok dopredu a teplé dlane mi ľahko priložil na tvár. Ani som nestihla popadnúť dych, keď mi oboma prstami pohladil ľadové pery. „Skvelý, výborný, fantastický je aj môj večer... Takže sa maj Tori."

S tým sa odo mňa odtiahol, venoval mi ešte jeden prekvapujúco široký úsmev a zatresol za sebou dvere tak silno, až som sa striasla.

~

Och, Parker. Toto sa nerobí :D

Zbožňujem vás!