Plakala som, keď som jej silno zvierala ruku, prosila ju nech sa vráti späť, nech niečo povie, nech otvorí očí.

Plakala som, keď prišli záchranári a donútili ma odstúpiť na bok. Prosila som ich nech niečo urobia, nech sa o ňu postarajú, nech ju nenechajú odísť.

Plakala som, keď som volala Benovi, keď som ho s nezrozumiteľnými vzlykmi prosila o to, aby po mňa prišiel a plakala som ešte viac, keď som sa ocitla v jeho náručí. Keď ma silno objal, a dookola opakoval, že všetko bude v poriadku.

Ibaže nebude.

Môj plač neprestával ani počas výsluchu, cez ktorý sa mi Frannin otec snažil upokojovať. Steny policajnej stanice sa na mňa tlačili a nedovolili mi dýchať, rovnako ako ľútostivé pohľady a otázky, na ktoré som nedokázala odpovedať.

Bola preč.

Niekto jej niečo nasypal do drinku. Niečo čo jej možno nemalo ublížiť, ale predsa ju to stálo život.

Keby som s ňou ostala, keby som nebola tak príšerne sebecká, keby som nepanikárila, mohla som ju zachrániť. Mohla som niečo zmeniť. Mohla byť teraz doma, šťastná a spokojná.

Lenže už nikdy nebude. A všetko je to moja vina.

Domov som sa dostala po tretej v noci. Uslzená, umorená, bezvládna. Ben ma viedol do izby, s rukou okolo mojich ramien. S tichým šepotom dookola opakoval tie isté slová: „Už je dobre."

Celý čas stál pri mne, hodiny plaču, hodiny výsluchu, hodiny utrpenia. Ani raz ma nepustil, nikomu nedovolil, aby sa ku mne správal zle a ja som nikdy nebola vďačnejšia, že ho mám.

Prekvapilo ma, keď som padla do postele a on si ľahol vedľa mňa. Zase raz zopakoval tie slová a následne ma silno, silno objal. Niekedy za pár minút som utíchla, konečne prestala plakať a pomaly upadala do ríše snov. Vtedy sa však posteľ ľahko prehla a mňa do plného, uslzeného nosa udrela Frannina sladká vôňa.

„Je v poriadku?" zašepkala takmer nepočuteľne a do vlasov mi vlepila jemný bozk.

Ben chvíľu mlčal, následne sa prudko nadýchol a pohladil ma po chrbte. „Neviem Frann, nikdy som ju takú nevidel."

„Bude v poriadku," šepla Franny presvedčivo, akoby sa ho snažila upokojiť. „Uvidíš, že všetko bude v poriadku. Chce to len čas, veľa, veľa času."

Obaja pri mne ostali až do rána. Ben ma držal, Franny hladila po vlasoch, až kým som konečne nezaspala. V snoch sa, ale človek dostáva presne tam, kam ho myseľ zavedie aj napriek tomu, že potom vôbec netúži. Aj ja som snívala o nej. O jej čiernych, hustých vlasoch... o jej smiechu, o tom ako tu pre mňa bola, aj napriek všetkým rozdielom, ktoré medzi nami existovali.

Pochopila som, ale, že môj plač ju neprivedie späť. Moje kvílenie, ani márne prosby... nič jej už nepomôže. A tak som upadla do apatie. Pocitu ľahostajnosti nielen voči vlastným emóciám, ale najmä okoliu. Bola som ochotná presvedčiť všetkých naokolo, že mi na nej vôbec nezáležalo. Že jej smrť sa ma nijako nedotkla, že nezáleží na ničom a vôbec nie na nej.

Prežila som pohreb s kamenným výrazom v tvári. Prežila som pohľady na jej rodičov, bez toho, aby pohla čo i len jediným svalom na tvári. Dokázala som to bez zbytočných sĺz, bez slov, bez toho, aby ktokoľvek spozoroval, že som v skutočnosti priam kričala.

Tú bolesť som, ale nedokázala ignorovať. Bola všade okolo mňa, lepila sa mi na päty a nútila ma stále premýšľať. O tej noci. O jej nevinnom výraze v tvári. O tom, že som jej mohla pomôcť, kebyže som aspoň na chvíľu nemyslela len na seba.

Vina a bolesť sú však niečím, čo som sa naučila skrývať už dávno. A tak tomu bolo aj teraz. Život pokračoval, niesol sa ďalej, lenže ja som stále ostávala na tom istom mieste. Nehybná a neschopná urobiť nič, čo by mi pomohlo.

~

Táto kapitola je tak krátka, lebo som si povedala, že dosť bolo ! Nechcem vás totiž zaťažovať týmito zbytočnými návalmi pocitov... keďže v príbehu je ich až-až... Pevne však verím, že to nejako prežijete a vydržíte do tých lepších, zaujímavejších častí!

Zbožňujem vás!