Hannah si k plným perám priložila fľašu vodky, poriadne si odpila a následne mi ju s hlasným smiechom vsunula do ruky. Chvíľu som váhala, zvažovala všetky pre a proti, no nakoniec vyhrala tá časť mňa, ktorá bezhlavo túžila po zabudnutí. Preto som sa zhlboka nadýchla, priložila si studené hrdlo fľaše k perám a zaklonila hlavu. Nechutná tekutina ma takmer okamžite upokojila a tak som fľašu posunula späť k Hanne, ktorá ju so širokým úsmevom prijala.

Bola som mimo. Nepočúvala som žiadne konverzácie, nevenovala sa nikomu, len som sedela a pozerala do prázdna. Netušila som, kde sa vo mne zase raz nabrala toľká prázdnota, ktorú som všemožne snažila odtláčať, no vedela som, že bola späť. V ešte väčšej miere než pred tým.

A nebola sama. Aj Stella bola späť. Jej hnedé krátke vlasy, štíhlu postavu a široký úsmev som si všimla hneď ako sa ocitla v tej istej miestnosti ako ja. V jednej ruke držala červený plastový pohár a v druhej zapálenú cigaretu, ktorú si priťahovala k perám oveľa častejšie než by to bolo vhodné. Spoločnosť jej robila Nancy, blonďavé dievča s rovnako širokým úsmevom, len o hlavu nižšie.

Sledovala som ich pohľadom, dívala sa na to aké sú šťastné, ako sa smejú, ako flirtujú a moju myseľ zachvátila iba jedna, jediná myšlienka. Chcela som sa pomstiť. Urobiť niečo, čo by ich pripravilo o reč. Niečo čo by im z tvári vyhnalo úsmev.

Ibaže som nemala dostatok odvahy a radšej som sklonila hlavu, aby si ma nevšimli.

„Tori," Hannin hlas ma donútil odrhnúť pohľad od tmavej laminovanej podlahy a nepatrne otočiť hlavu jej smerom. Usmievala sa. V očiach jej čudne blyšťalo a medzi prstami držala zapáleného jointa. „Dáš si ?"

Alkohol bola jedna vec. Vec, ktorú som dokázala prijať, ale drogám som sa vyhýbala, takmer tak ako škole. A Hannah to dobre vedela, preto moje pokrútenie hlavy obišla bez zbytočných komentárov.

„Potrebujem na vzduch," dostala som zo seba, rýchlo sa stavajúc na nohy, úplne ignorujúc menší závrat hlavy.

Hannah však nevnímala, naďalej sa usmievala s hlavou opretou o opierku čierneho gauča. Vyzerala úplne, ale úplne mimo a cítila som sa zle, že ju tam nechávam samú, preto som sa k nej naklonila bližšie a hlasno vyslovila: „Ostaň tu dobre?"

Odpoveďou mi bol len tichý chichot a krátke prikývnutie.

Až vtedy som si uvedomila aký hrozný nápad to bol. Liezť na party k niekomu koho sme obe nepoznali. Nebol tu totiž nikto kto by na Hannah dohliadol, kto by mi povedal ako sa dostanem na vzduch, alebo, kto by ma upozornil kam nechodiť.

Našťastie sa mi po dlhom hľadaní, na hornom poschodí podarilo nájsť voľnú kúpeľnú, do ktorej som sa zatvorila a hlasno popadla dych. Cítila som narastajúcu úzkosť a niečo, čo som nedokázala popísať.

„Pokoj Tori," šepla som sama pre seba a posadila sa na okraj obrovskej vane. Lakte som si oprela o kolená a tvár zakryla rukami, stále si v hlave opakujúc tie isté slová.

Ešte stále som myslela na to, čo sa stalo, keď som odchádzala z domu. Myslela som na jeho slová, na nahnevaný výraz a na vlastný hnev, ktorý ma sužoval.

~

Mala som tušiť, že sa niečo pokašle. Teda... všetko už pokašlané bolo, ale pokazilo sa to ešte viac. Keď som totiž oblečená a pripravená zbehla dole schodmi, naskytol sa mi pohľad, ktorý vo mne vyvolal hotovú triašku.

Parker si pokojne hovel na našej pohodlnej sedačke, spolu s Lucy, Dylanom, Franny a Benom. O niečom sa rozprávali, smiali a keď som vošla, zamrzla som uprostred pohybu a všetky ich pohľady smerovali na mňa.

„Kam ideš?" spýtal sa Ben nechápavo a jeho oči skĺzli po mojom oblečení.

Mala som na sebe krátke šortky, čierne tričko a členkové čižmy, teda nič, čo by ho malo popudzovať.

„Von," odsekla som, venovala im silený úsmev a chabé zakývanie rukou.

Ešte skôr než by som sa, ale stihla otočiť na päte a rýchlo vytratiť, Ben zase prehovoril. „Teraz?"

Bolo päť. Vonku ešte svietili posledné lúče slnka a on sa správal, akoby som porušovala nejaký zákon.

Nečudo, že som sa rozčúlila. „Nie, počkám ešte päť minút a potom pôjdem. Čo na to povieš?"

Ben vstal, podišiel k okraju gauča a rukou sa oprel o jeho opierku. „A pýtala si sa niekoho, či môžeš ísť?"

„Čo mám päť?" prevrátila som očami a počastovala ho zúrivou grimasou. „Nesprávaj sa ako idiot, Benjamin, na to sú tu iní ľudia..."

Však Parker?

Spomínaný, ale zaryto mlčal, teda až do chvíle, keď som odignorovala ďalšie Benove trápne otázky a nevytratila sa na chodbu. Vtedy sa mi objavil za chrbtom s neutrálnym výrazom v tvári.

„Kam si myslíš, že ideš?" opýtal sa a mnou prešla ďalšia vlna obrovského hnevu.

„Pre oči! Čo je s vami? A čo je teba do toho kam idem?" sykla som cez stisnuté zuby a sledovala jeho výraz, ktorý sa postupne menil na typický úškľabok.

„Mňa?" ukázal na seba prstom a ľahko sa zasmial. „Mňa nič, ale tam vedľa je môj najlepší kamarát, ktorý si o teba robí starosti."

Tentokrát som sa zasmiala ja. „Si tak čitateľný."

Parker urobil krok smerom ku mne, na jeho perách sa ešte stále pohrával úsmev a následne ma mal ako v pasci. Oprela som sa o vchodové dvere, popadla dych a sledovala ako sa mu rozšírili zreničky. Zrejme mu bolo jedno, že nás od ostatných delí jedna hlúpa stena, pretože sa ku mne naklonil, rukou mi prešiel po tvári a pohľad spojil s mojim.

„Nezabúdaj, že mám niečo, čo môže ten tvoj úškrn navždy vymazať," pošepol a jeden kútik nadvihol v ďalšom úsmeve. „Stačí, jedno slovo Tori... jedna chyba a tá fotka poputuje k Benovi rýchlejšie, než tvoje ospravedlnenie."

Odstrčila som ho od seba tak prudko, až sa zapotácal a ticho zanadával. Mne to, ale bolo jedno.

„Rob si čo chceš, ukáž mu tu fotku Parker a potom si môžeš hľadať nového najlepšieho kamaráta," vystrela som pred seba ruku a ukazovák namierila pred seba. „No tak. Choď."

On však ostal stáť na svojom mieste, naďalej ma pozoroval a mne to celkom stačilo na to, aby som sa upokojila. „Myslela som si."

Nemal odvahu. Bol zbabelec, rovnako ako ja a všetci naokolo.

„No tak Parker," provokovala som šepotom. „Prečo nejdeš za Benom, nepovieš mu, že si so mnou dvakrát spal a ešte ti bolo málo, tak si sa vrátil pre ďalšiu...?"

Nadvihol jedno obočie, vykrivil pery a hneď na to zo seba dostal tichý smiech. „Pozor Tori, lebo si začnem myslieť, že žiarliš..."

Opakoval tú istú vetu akú som mu v noci povedala ja, iba s tým rozdielom, že ja som nemala prečo žiarliť. Bol mi ukradnutý.

~

Z myšlienok ma vytrhlo až prudké, hlučné zatvorenie dverí a následne hlas, ktorý som už nikdy v živote netúžila počuť. „Tori."

Vstala som. Ruky si obranne prekrížila na hrudi a sledoval pokojný výraz v jej tvári. Posunula sa dopredu, ľahko sa usmiala a následne si ma celú prezrela.

„Dlho sme sa nevideli," šepla a naše pohľady sa stretli.

Už som nepociťovala úzkosť, ale paniku, ktorá mi zovierala hrdlo a zabraňovala mi dýchať. Aj napriek tomu som si, ale prečistila hrdlo a ticho vyslovila jej meno, akoby to bola tá najhoršia nadávka na celom svete: „Stella."

~

:D ďalšia časť by mohla byť zaujímavá, ale pevne dúfam, že sa vám páčila aj táto!

Zbožňujem vás :)