Ráno som sa budila v prázdnej posteli, úplne sama. Všetko nasvedčovalo tomu, že udalosti, ktoré sa odohrali neboli pravdivé, iba Parkerova ťažká, mužná vôňa ma presvedčovala o opaku. Aj keď pri mne neležal, cítila som ho všade okolo seba. Na svojej pokožke. Na perách. V hlave.

Odišiel celkom nepozorovane, bez toho, aby niečo po sebe nechal. Akoby sa naozaj nič nestalo. A ja som nevedela či byť vďačná alebo sa hnevať, že pre mňa nenechal aspoň nejaký odkaz. Proste niečo, čím by ma presvedčil.... o čom? Prehnalo sa mi mysľou ešte skôr než by som to stihla zastaviť. Že to nič neznamenalo? Že to znamenalo niečo viac?

Bola to chyba.. rovnako ako pre mňa, tak aj pre neho.

Nič viac. Nič menej.

Chyba, ktorá sa nesmie opakovať.

Po poriadne studenej sprche som na seba navliekla pohodlné oblečenie, hrubé ponožky a vlasy si uviazala v jednoduchom chvoste. Bola som nesmierne hladná a keďže dom bol až zvláštne ponorený do ticha uvážila som, že všetci ešte zaryto spia. Ibaže som sa sakra mýlila, pretože v kuchyni som natrafila na Franny, ktorá v dezolátnom stave zalievala dve šálky kávy.

V dezolátnom preto, že jej ryšavé vlasy stáli na všetky svetové strany, na tvári mala rozotretý mejkap ešte zo svadby a vyzerala extrémne unavene.

„Ránko," zaševelila som s predstieranou radosťou, načo mi ona venovala jeden zmučený, dlhý pohľad. „Ako sa dnes máme?"

Jej oči sa mierne zúžili a na perách vyčarovala malý, no zároveň významný úsmev. Až potom mi to došlo. Nikdy som sa jej totiž nepýtala ako sa má! Nikoho sa nepýtam ako sa má! NIKOHO!

„Niekto je dnes ráno jedno malé šťastné slniečko," prehovorila chrapľavo a položila kanvicu späť na svoje miesto. „Môžem vedieť kto, alebo čo je dôvodom tvojej skvelej nálady?"

Nemala som skvelú náladu a neexistoval nikto, kto by ju navodil, len som bola akosi zvláštne pokojná a to určite nespôsobil ten - odídem celkom nepozorovane, aby si to nevšimla, idiot.

Konečne som sa pohla, zo skrinky vytiahla pohár a naplnila ho čistou, ľadovou vodou. Potrebovala som schladiť hlavu, aby som nevybuchla a nebola na ňu zbytočne zlá. Preboha, čo je to so mnou?! Nikdy sa nestarám, či som na niekoho zlá!

Franny zrejme nepochopila varovné signály o ukončení našej konverzácie, pretože si ma so širokým úsmevom prezrela a jedno obočie jej pritom vyletelo dohora, v pozoruhodne zamyslenej grimase. „Takže... ty a Parker...?"

Od samého prekvapenia som nielen vyšpúlila oči, ale aj začala kašľať, keď sa mi voda nechtiac dostala tam, kde nemala. Nemohla ho vidieť, nemohla nás počuť, nemohla nič tušiť. Nie. Zlapala som po dychu tak prudko, až som znova zakašľala, načo mi ona pobúchala po chrbte, akoby to mohlo pomôcť.

Najradšej by som sa zadrhla.

„Pokoj," zasmiala sa a ľahko ma pohladila po ramene. „Len si z teba uťahujem."

Pochybovačne som nadvihla jedno obočie a ona s hlasným výdychom uvoľnila plecia. „Tak fajn, neuťahujem, ale nemôžem si pomôcť... ten váš tanec bol tak úžasný, och."

Len dúfaj Tori, že hovorí o tanci na svadbe, nie o tom druhom tanci...

„Nerada ti kazím ilúzie, ale bol to len tanec," zamrmlala som naoko otrávene a tým presvedčovala aj samú seba.

Franny ticho vzdychla a jednou rukou si prešla po tvári, načo sa jej tam usadil zamyslený výraz. „Kde si vlastne zmizla? V jednu sekundu ste spolu tancovali a potom som ťa už nevidela..."

Keby som pila asi by som sa znova začala dusiť, ale tentokrát som mala dostatok šťastia. Už som jej, ale nemohla odpovedať pokojne a vyrovnane, pretože som netušila ako presvedčivo klamať. Preto som nahnevane skrčila obočie a zavrčala: „To nie je tvoja starosť."

Mohla som tušiť, že sa zatvári sklamane a trocha sa stiahne, pretože to bola presne tá reakcia, ktorú som od nej očakávala. Moje slová totiž ubližujú všetkým a najmä mne.

„Máš pravdu," venovala mi chabý, smutný úsmev, sklopila oči a vtedy sa nečakane prudko nadýchla. „Čo to máš na ruke?"

„Obväz? Porezala som sa v práci, nepamätáš?" spýtala som sa hlúpo, tušiac načo v skutočnosti naráža.

„Tvoje hánky, Tori," zhíkla a chystala sa ma chytiť za ruku, lenže som prudko odstúpila čo najďalej z jej dosahu. Dopekla s ňou a jej prílišnou láskavosťou...

Jej tvár sa opäť skrčila do sklamanej grimasy a pery preťal ďalší smutný úsmev. „Určite si spomenieš na Kylea, Alexovho kamaráta?" spustila pokojne a všetok môj dych sa zasekol v krku. Ona, ale pokračovala. „S niekým sa včera pobil a keď sa pozriem na tvoju ruku, nedokážem si pomôcť... Navyše sa tam potom všetkom ukáže Parker s rozťatou perou a..."

Už som ju nepočúvala. Popadla som dych a sústredila sa iba na jedno. Navyše sa potom všetkom ukáže Parker...

On sa tam vrátil?

Zúrivý tlkot srdca a všetky myšlienky prerušil až Frannin nechápavý hlas. „Ako to myslíš, že sa tam vrátil? Vy ste boli spolu?"

„Nie!" zvreskla som, až príliš rýchlo a až príliš nahlas. Franny sebou trhla a mierne cúvla, čo len dokazovalo, že ju moje správanie zraňovalo. „Nie," zopakovala som o čosi pokojnejšie tlačiac pery k sebe a od seba.

On sa tam vrátil?

„Prečo si potom...?"

Skočila som jej do reči a rýchlo pokrútila hlavou. „Necítila som sa dobre a Parker mi zavolal taxík. Chvíľu sme sa rozprávali a tvrdil, že ho bolí hlava a pôjde domov... preto som prekvapená, že sa tam vrátil."

„Keď odchádzal domov s jednou z Emminých kamarátok, netváril sa, že by ho niečo bolelo," zamumlala Franny ticho, akoby sama pre seba, ale ja som počula každé slovo a každé slovo sakramentsky bolelo.

On sa tam vrátil a navyše... Och.

Netušila som čo povedať. Ako ju presvedčiť o tom, že som nemala nič spoločné s Kyleovou bitkou, s Parkerovou perou, alebo čímkoľvek. V hlave mi hučalo a jediná vec na ktorú som sa dokázala sústrediť bol hnev. Obrovský hnev. Posledná vec po ktorej som, ale túžila bola, aby som si zlosť vybila na nej. Ona predsa za nič nemohla. Preto som položila pohár do drezu, venovala jej silený úsmev a rýchlo sa vytratila do svojej izby, ignorujúc všetky pokusy o konverzáciu.

Skončila som. So všetkým. Ani som vlastne netušila čo ma tak veľmi nahnevalo. No a! Tak odišiel, vrátil sa späť a našiel si druhú! Robia mi to tak všetci... tak prečo nie aj on?!

Schmatla som telefón, našla jej číslo a rýchlo napísala krátku správu.

Potrebujem sa opiť.

Jednu vec, čo som na Hannah milovala bolo to, že nikdy neodmietala opilecké seansy.

Dnes party u Josha.

Netušila som kto bol Josh, kde býval, ani prečo ma u seba party, ale bola som si istá, že to čoskoro zistím.

~~~

Trocha viac kecov, ale dúfam, že sa vám to aj napriek tomu páčilo.

Zbožňujem vás!