V nedeľu ráno som sa budila na hlasnú hádku, ktorá sa odrážala od stien celého domu a cez prah dverí prenikala aj k mojim teplým prikrývkam.

„Ty si neskutočný, Benjamin!"

„Ty zbytočne preháňaš, Francesca!"

Dopekla.

Zatvorila som oči, hlavu ponorila hlbšie do vankúša a snažila sa znova zaspať, ale bolo to úplne márne, keďže Benova izba zdieľala stenu s tou mojou.

Keď sme boli malí zvykli sme si v noci vyklepkávať morzeovky, ale ako náhle Ben dospel a začal si domov vodiť bývalú frajerku, prestali sme. No odkedy začal chodiť s Franny bolo to ešte horšie. Počula som každé slovo. Každý vzdych. Skrátka takmer všetko, čo som nechcela.

„TEBE TO PRÍDE ÚPLNE NORMÁLNE?" zvreskla Franny a ja som s únavou zanadávala. Celú sobotnú noc som totiž strávila v klube, za barom, snažiac sa nič nepokaziť. Našťastie som nepracovala ani s Ally, ani s Parkerom, ale s Adamom, milým dvadsaťdva ročným barmanom, ktorý ma až príliš okato zvádzal. Nebudem predstierať, že som si to neužívala.

Domov som prišla krátko pred šiestou, totálne zmučená. Hlava mi padala pri každom kroku a mala som problém čo i len zdvihnúť ruky a donútiť samú seba umyť si zuby. Preto ma doslova rozčuľovalo, že ma o pol ôsmej budí ich blbá hádka!

Spala som len dve prekliate hodiny!

Vstala som, premohla akékoľvek ťaživé závraty a zlostne rozdrapila dvere. „Môžete sakra prestať jačať! Niekto sa tu snaží spať!"

Benove dvere sa rozleteli a Franny zúrivo vybehla, len v pyžame, v rukách zvierajúc kôpku svojich vecí. Všimla som si len nejaký červený sveter, telefón, dobrodružnú knihu a zubnú kefku, ktorú zvierala medzi prstami. Ben jej bol okamžite v pätách a nestihla urobiť ani krok, pretože ju schytil za lakeť a potiahol naspäť k sebe.

„Upokoj sa!"

„PRESTANŤE KRIČAŤ!" zrúkla som a to spôsobilo, že mi obaja venovali pozornosť. Dovtedy zrejme ani netušili, čo sa okolo nich deje.

„Vypadni do svojej izby Tori!" zručal Ben nepríčetne a znova svoju pozornosť upriamil na Franny, ktorá sa mu snažila vymaniť zo zovretia. „Nie je to tak ako si myslíš, zlato. Len si to zle pochopila."

„Zle pochopila?!"

„Riešte si to inde!" nedala som sa a Ben ma znova prekvapil, keď pohotovo reagoval.

„Povedal som ti, aby si vypadla do svojej izby!"

Akoby nestačilo, že som ledva stala na nohách, k tomu všetkému ma ešte aj rozbolela hlava. „Ty vypadni do svojej izby Benjamin!"

To už sa rozleteli aj Alexove dvere a spoza nich vykukla jeho strapatá hlava. „Všetci vypadnite do svojich izieb! Je pol ôsmej, nedeľa ráno!!"

Alex však nebol posledný participant na rannej party – ako naštvať Tori bez toho, aby sme sa snažili. O sekundu na to sa na schodoch objavil rozospatý otec a všetkých nás prebodol zúrivým, priam ľadovým pohľadom.

„Čo tu všetci tak kričíte, preboha?"

Každí z nás prehovoril naraz, každí si viedol svoju verziu, presne ako v detstve, keď sme niečo vyviedli, alebo sa hádali pre hračky.

„Len s Franny niečo riešime," povedal Ben, zatiaľ čo som sa ja sťažovala na to, že ma zobudili a Alex presvedčivo dosvedčoval, že som ho zobudila ja svojim škrekľavým hlasom.

Otec nadvihol obočie, všetkých si nás premeral a potom kývol smerom k Franny. „Čo sa tu deje, Franny?"

Tá sa šikovne vymanila z Benovho zovretia a odstúpila z jeho dosahu. „Benovi vypisuje nejaká Miranda."

Och. Môj. Bože. To vážne? Chcelo sa mi na ňu nakričať a potom som jej túžila dať jednu poriadnu facku, aby sa prebrala, ale namiesto toho som zaujato sledovala Bena ako si rukou prehrabol vlasy a hlasno vzdychol.

„Hovoril som ti zlato, je to spolužiačka."

Franny sklonila hlavu a zlostne vyslovila. „Ktorá spolužiačka vypisuje zadanému chalanovi o siedmej ráno?"

„Miranda?" opýtal sa Alex a Ben jeho smerom vyslal varovný, takmer vražedný pohľad.

„Chcela mi len poďakovať za úlohu, ktorú som jej minule poslal," pokračoval Ben a opäť k nej naťahoval ruky, ktoré však ona úplne ignorovala.

„Och áno," zatiahla ironicky. „Dovoľ, aby som citovala," nadýchla sa a afektovane spustila. „Dobré ránko, Ben, ja len skočíme niekedy na tú sľúbenú kávu? Vieš, aby som ti mohla poďakovať osobne. Cmuk. Cmuk. Cmuk."

Chýbalo málo, aby som nevybuchla smiechom, nie nad tou situáciou, ale nad Benovým zmučeným pohľadom, ktorý venoval podlahe pod svojimi nohami.

„Chce mi poďakovať za TÚ úlohu a bolo tam len jedno cmuk."

Franny už otvárala ústa, že niečo povie, ale otec ju frustrovane prerušil. „Vy dvaja," ukázal na nich prstom. „...sa zavrite do tej izby a vyjdite odtiaľ, keď bude všetko v poriadku," ďakujem, pomyslela som si ironicky predstavujúc si ich búrlivé uzmierovanie, ktoré budem určite počuť. A tým nemyslím hádku. Naozaj nie. „Alex a Tori, naspäť do postele a toto je moje posledné slovo."

„Ale... ale..." Franny ani nestihla dopovedať, lebo nám Ben všetkým zakýval a stiahol ju späť do izby. Ja som nachvíľu sledovala pohľadom otca, potom Alexa, a zase otca. Obaja robili to isté a potom sa stalo niečo, čo sa nestalo už pár rokov. Rozosmiali sme sa.

Každí jeden z nás.

„Videli ste jeho ksicht ?" zasmial sa Alex a mňa to donútilo smiať sa ešte viac.

„Bolo tam len jedno cmuk," dodal otec a my sme opäť vybuchli.

Ani neviem, kto sa dosmial ako prvý, ale odrazu sme sa ocitli späť v realite, kde existuje namyslený Alex, nahnevaný otec a zlá Tori.

„Tak... ja idem," vyjachtala som a rýchlo za sebou zabuchla dvere.

Už dávno sme sa takto nesmiali, pretože sme už dávno neboli tá dokonalá rodina, aj napriek tomu som však v hrudi cítila určitý pokoj. Nesmierny pokoj.

Všetko sa ale náhlivo zmenilo, keď mi zazvonil telefón a na ňom blikalo jeho číslo.

Jake nikdy nevolal. Nikdy.

„Kde si Tori?" zaznel mi v uchu jeho hlas, takmer okamžite ako som stlačila tlačidlo prijať.

Ani ma nepozdravil. Nestála som mu ani za jeden hlúpy, celkom krátky pozdrav.

„Doma."

„Chýbaš mi," šepol a tým ma donútil zatvoriť oči. Niečo ma žiadalo zopakovať tie isté slová, ale napokon vyhrala tá rozumnejšia časť.

„Chýba ti len moje telo," zamumlala som a on hlasno vzdychol.

„Najmä to."

To neboli slová, ktoré som túžila počuť a preto som sa krátko zasmiala. „Nebudeš mať problém nájsť si niekoho iného."

„Tori..." zavrčal varovne. Nič viac som nepočula, pretože som telefón odtiahla od ucha a rýchlo zrušila hovor.

Už som netušila, čo je správne a čo nie. Netušila som nič. Kam patrím. Kam kráčam. Kto som.