Prvýkrát za obdobie dvoch rokov, čo sme spolu, som u neho neostala na noc. Prvýkrát som sa pri ňom cítila prázdna, nechcená, nepotrebná. Odrazu som netúžila po jeho rukách, ktoré ma mocno držali, po bozkoch, ktorými ma pripravoval o rozum, po slovách, ktoré ma upokojovali. Skrátka a jasne, netúžila som po ňom.

Domov som kráčala pomaly. Každý krok mi pripadal nesmierne ťaživý, boľavý, akoby mi na členku viseli okovy, ťahajúce ma ku dnu.

Snažila som sa na to nemyslieť. Preniesť sa cez to. Zastaviť samú seba pred hocakými myšlienkami, ibaže nič nefungovalo.

Stále som to počula. Každé slovo. Zreteľne a jasne. Dookola sa mi prehrávali v hlave. Jedno za druhým, ako staré pokazené rádio.

Ako ho prestanem milovať? Ako zabudnem? Ako... ako to dokážem?

Často som sa v živote cítila nepotrebná. Nechcená. Nechápaná. Často som sa túžila schovať. Schúliť. Odísť. Lenže potom prišiel on a všetko sa zmenilo. Jasné svetlo, v búrlivých mračnách, ktoré ma celú pohlcovali. Dokonalá radosť v najhorších časoch. Nekonečné šťastie v dňoch nešťastia.

Bola som jeho, i keď on nikdy nebol môj.

Je zaujímavé koľko myšlienok dokáže v človeku spustiť jedna facka a pár nepekných slov.

~

Na druhý deň, o šiestej večer začal môj oficiálny trest, ktorý si pre mňa Ben úzkostlivo pripravil. Najprv som to zanietene odmietala, netúžila som sa premáhať v nejakom blbom klube plnom opitých ľudí, čo nevedia, odkiaľ a kam. Keď mi však venoval zlostný pohľad a pripomenul mi, čo som vykonala, neostávalo mi nič iné, iba ho poslúchnuť.

Myslela som si, že budem pracovať s Parkerom, ibaže namiesto neho ma privítala vysoká hnedovláska, v krátkej sukni, so zdvihnutým obočím a nepríjemným pohľadom, ktorým ma častovala spod čiernych okuliarov.

Správala sa nepríjemne už od začiatku, keď mi chrapľavým, takmer mužným hlasom vysvetľovala, čo mám robiť, čoho sa v žiadnom prípade nechytať a načo si dávať sakra pozor.

...Keď som však od nervov rozbila jeden z pohárov, ktoré som čistila, doslova vybuchla.

„Bože, ty si nemehlo!"

„Šmykla sa mi ruka," objasnila som, nešikovne mávajúc rukou, čo spôsobilo, že sa pár črepín zošmyklo na zem, priamo k mojím nohám.

Zanadával som, zohla sa a všetko s rýchlosťou pozbierala, dávajúc si pozor, aby som sa k tomu všetkému ešte neporezala.

„Nechci, aby sa tá ruka šmykla mne," sykla, sledujúc ma pohľadom, zatiaľ čo som všetky črepy odpratávala bokom. Ďaleko, ďaleko odo mňa.

„A ten pohár ti stiahnem z platu..." dodala povýšenecky, s malým, samoľúbym úsmevom tvoriacim sa na jej perách.

„Samozrejme," odsekla som venujúc jej široký, falošný úškrn. „Poslúž si."

Zrejme to nečakala, pretože jej namaľované obočie vyskočilo dohora a tvár zaplavil prekvapený, takmer obdivuhodný výraz. Nič viac však nepovedala, len sa otočila na päte a odkráčala do skladu, kde čímsi ustavične šramotila.

Prešla iba hodina a ja som mala pocit, že sa od obrovskej únavy hádam zrútim. Celú noc som totiž nespala. Prvé tri hodiny ma zadúšal plač, ďalšie dve som trávila ustavičným premýšľaním, ktoré striedal smútok, zlosť, nenávisť a napokon zase smútok. V myšlienkach ma našlo až ráno, ktoré ma donútilo vstať z postele a odísť do školy, kde som celý deň pripomínala chodiace telo bez duše.

Už dávno som sa necítila takto, naposledy v trinástich, keď to všetko začalo.

Len tá spomienka spôsobila, že sa mi zatriasla ruka a ďalší ťažký pohár s hlasným rinčaním dopadol na zem. Najprv som to nevnímala, akoby sa to ani nestalo, ale následne mi do mysle prenikol škrekľavý hlas a ocitla som sa späť v ukrutnej realite.

„....myslíš to vážne? Dopekla s tebou! Vôbec nedávaš pozor na to, čo robíš..."

V tvári celá horela, jej oči blčali a obočie mala tak skrčené, až to nebolo pekné. Ruky sa jej triasli pri tele a ja som si bola celkom istá, že by sa na mňa aj vrhla, ale za jej chrbtom sa z ničoho-nič, teda celkom nečakane, objavil Parker, ktorý celú situáciu zanietene pozoroval.

„Čo sa to tu deje?"

Zvrtla sa smerom k nemu a odrazu som vnímala každé jej slovo. „Povedal si, že to nebude až také hrozné, ale ona..." mávla rukou mojím smerom. „Ona je katastrofálna!"

Ak som aj čakala, že sa ma Parker zastane, bola som na veľkom, veľkom omyle. On si len prekrížil mocné ruky na hrudi, nadvihol jedno obočie a upriamil svoj hlboký pohľad priamo na mňa. „Robíš to naschvál, Tori?"

Túžila som vybuchnúť, obom im vynadať, alebo urobiť niečo tak typicky moje, ale bola som natoľko slabá a unavená, že som to nedokázala. Zmohla som sa len na myknutie plecom a ľahostajný pohľad.

Parker odo mňa odtrhol svoje čokoládové oči a jeho pohľad spočinul na nej. Ani som nevnímala, že tam ešte stále stojí. „Prepáč Ally, nemyslel som si, že je až tak nešikovná..."

Ally. Celkom som zabudla, že sa ani neobťažovala s predstavovaním a hneď ma zapriahla do práce, akoby som bola o čosi menej než ona.

Odignorovala som jej odpoveď a opäť sa zohla na zem k porozhadzovaným črepom, ktoré som už celkom bezmyšlienkovo zbierala do dlane, ignorujúc štipľavú bolesť ktorú mi spôsobovali.

„...Ja to s ňou nevydržím. Rozbije ešte jeden pohár a zákazníci nebudú mať z čoho piť..."

„...Prepáč, mal som ju najprv zacvičiť. Kto mal tušiť, že pokazí aj tu najjednoduchšiu prácu?"

„MÁM LEN ZLÝ DEŇ!" zvreskla som, rýchlo vstala a oboch ich prebodla zúrivým pohľadom. To, že sa na mňa začudovane dívali mi bolo úprimne jedno. Chcela som kričať. Vrieskať. Plakať. Hocičo.

„Tori..."

Ani som si neuvedomila ako silno zvieram dlane, ako ich úpenlivo tlačím v päsť, kým som na prstoch nezacítila neprirodzené teplo, ktoré sa doslova lialo do všetkých smerov. Úplne mi vypadlo, že som v pravej ruke stále držala hrubé sklenené kúsky, ktoré sa mi nepríjemne vrývali do pokožky a spôsobovali, že mi pomedzi zovreté prsty stekali malé cícerky krvi.

Cúvla som, prudko sebou trhla a všetko pustila z rúk. Bolo však neskoro.

Neviem kto povedal prvé slovo, kto urobil prvý krok, kto prerušil moje náhlivé myšlienky uberajúce sa jedným a tým istým smerom, ale odrazu ma Parker držal za obe predlaktia a očami úpenlivo skenoval moje rozrezané dlane.

Chvela som sa. Ruky sa mi v tých jeho teplých nepríjemne triasli a pohľad na stále tečúcu krv vo mne spôsoboval závraty.

„Tori..." oslovil ma. Raz. Dvakrát. A znovu.

Nevnímala som. Jeho. Ju. Bolesť pulzujúcu v mojich dlaniach. Všímala som si len krv.

„Tori!"

Len na nepatrný moment som zdvihla hlavu, naše pohľady sa stretli a následne som, akoby úplne precitla.

„Au."

~~~

Pocity, pocity, pocity. Vaše.... a moje radšej nie, pretože ja vidím všetko zlé. Snáď sa vám to aspoň kúščik páčilo.