Celý čas som zbierala odvahu, prudko do seba vťahovala vzduch a snažila sa premôcť triašku, ibaže nič z toho nepomáhalo a cítila som sa ešte horšie než pred tým.

Zo školy som šla rovno k nemu, vedela som totiž, že bol doma. Hovel si na gauči, v bielych prstoch zvieral úzku cigaretu a na konferenčnom stolíku vedľa jeho nôh ležala otvorená, poloprázdna fľaša vodky.

„Nemám na teba náladu Tori," zašomral, akoby ihneď vedel, že som to ja a prísny tón jeho hlasu ma donútil cúvnuť.

„Musíme..." prečistila som si hrdlo a posunula sa dopredu. „Mali by sme sa porozprávať."

Zanadával, rukou si prehrabol tmavé vlasy a následne ku mne len na sekundu otočil hlavu. „Nemám náladu," zopakoval a znova venoval svoju pozornosť rozhorenej cigarete.

„Chcem sa rozísť," dostala som zo seba a význam tých slov prekvapili i mňa samotnú.

Preto som tu predsa neprišla!

Jake sa hlasno zasmial až pritom zaklonil hlavu a oprel ju o mäkké operadlo čierneho gauča. „Nechceš."

„Chcem," odsekla som a telom mi prebehla triaška.

Naozaj som neprišla preto. Nechcela som sa rozísť, až príliš mi na ňom záležalo a predstava, že by som nemala kam utekať ma priam desila. Okrem neho som predsa nemala nikoho, kto by ma k sebe uchýlil, kto by ma držal, kto by ma aspoň trocha chápal. Aj napriek jeho blbému správaniu.

„Ty nevieš, čo chceš Tori," zamumlal a pomaly vstal, odkladajúc nedofajčenú cigaretu do čierneho popolníka.

Chvela som sa a to ani nestál oproti mne. Ani som si neuvedomila, kedy sa všetka odvaha zmenila na srdcervúci strach, ale odrazu som sa bála. Jeho. Jeho prítomnosti. Všetkého, čím sa obklopuje.

„Chcem... chcem sa rozísť," šepla som a zaplavil ma pocit, že po slovách, ktoré hovorím naozaj túžim.

Mal pravdu, naozaj som nevedela, čo v skutočnosti chcem.

„Čo ťa štve?" kývol hlavou a malými krokmi sa vybral až ku mne. Pripomínal mi mocného leva, ktorý úzkostlivo sleduje svoju korisť.

Nemal tričko, jeho nahá svalnatá hruď sa akoby leskla a tepláky mu viseli na bokoch. Stačilo tak málo.

„Ty ma štveš," prehovorila som odhodlane. „Štve ma, že za každým rohom si nájdeš inú!"

Na jeho perách sa objavil úsmev, široký a pobavený, akoby sa mi snažil naznačiť, že ho moja detinská žiarlivosť teší. „Iba si overujem, či je niektorá lepšia ako ty."

Jeho slová sa do mňa zabodli ako tisíce nabrúsených nožov, rozochvela som sa, otrčila spodnú peru a premohla akúkoľvek túžbu sa rozplakať. „Si neskutočný."

Už stál úplne pri mne, stačil nepatrný milimeter a naše telá by sa dotýkali, ibaže v tej chvíli som po tom túžila menej než kedykoľvek.

„Žiadna však nie je ako ty, Tori," pošepol a drsnú dlaň priložil na moju tvár. Ľahko, celkom opatrne mi prešiel z tváre až ku krku, k zátylku, k vlasom, za ktoré ma k sebe so silou pritiahol.

Sykla som, netušiac, či od bolesti, alebo váhy jeho slov, ktoré sa mi dookola prehrávali v hlave. Overuje si, či niektorá je lepšia než ja. Hľadá lepšiu... hľadá niekoho, kto nie je tak zlomený, tak problematicky.

Túžila som ho vyprovokovať, moje vnútro priam kričalo, aby som sa od neho odtiahla a čím skôr odišla, ale srdce sa rozhodlo nepočúvať.

„Vyspala som sa s iným."

Najprv nereagoval, akoby ma ani nepočul, ale následne jeho zovretie pritvrdilo, až som opäť tichučko sykla. Už ma nedržal ľahko a s láskou, ale drsne, prudko, bolestivo.

„S kým?" zavrčal a jeho tvár sa odrazu ocitla len pár milimetrov od tej moje. V očiach sa mu odrážal obrovský hnev, pery mal zovreté do úzkej priamky a ruka zvierajúca moje vlasy iba zosilňovala.

„Ubližuješ mi," zamumlala som a to celkom stačilo na to, aby ma od seba bez ľútosti odtlačil. Zatackala som sa a ticho zanadávala.

„S kým?" zopakoval cez zaťaté zuby a jeho pohľad ma doslova zamrazil.

Bola hlúposť hovoriť pravdu, no zároveň bolo neskoro ľutovať to.

„To je celkom jedno!" skríkla som a hlas sa mi nepatrne zachvel. „Na tom nezáleží..."

„Nezáleží?" zvreskol a na jeho dokonalej tvári sa objavil zúrivý výraz. Bála som sa. Oveľa viac než inokedy. „Nemala si čo i len najmenšie právo!"

„Nemala som právo?" zúfalo som vykríkla, cítiac ako pomaly prehrávam. „A ty si to právo mal? Minule, pred dvoma dňami, včera, dnes? Kedykoľvek!"

Mala som prestať, nemala som nič hovoriť, len si vziať svoje veci a jednoducho, bez slov odísť, lenže bolo neskoro a prv než by som stihla čokoľvek urobiť jeho drsná dlaň sa opäť ocitla na mojej tvári. Tentokrát ma však nehladil a sila jeho úderu spôsobila, že som hlavu natočila nabok. Okamžite ma zaplavila štipľavá, prudká bolesť a vlastná dlaň mi vyletela k boľavému lícu, ktoré som si stlačila a mierne pomasírovala. Veľakrát v živote som dostala facku, ibaže táto bolela oveľa viac než iné. Oceľový prsteň na jeho ukazováku tomu vôbec nenapomohol.

Zasmiala som sa, aj napriek slzám, ktoré sa mi tlačili z očí. „Ty primitívny kokot!"

Jeho pohľad ma donútil dvihnúť hlavu a odtiahnuť dlaň z boľavého miesta, na ktorom mi pulzovala krv. Díval sa na mňa obrovskými očami, pery mal pootvorené a tvár mu odrážal celkom prekvapený výraz.

„Nechcel som."

Smiala by som sa, kebyže je na tej situácií niečo smiešne, ale moje emócie boli na bode mrazu, už som nemala prečo zostávať v jeho prítomnosti, už som mu nepatrila a on... on nepatril mne.

Jake to zrejme nepochopil, pretože urobil pomalý krok smerom ku mne. „Nechcel som."

Cúvla som, z pier mi unikol vzlyk a z očí sa vykotúľala prvá slza, moja sila akoby sa celkom vytratila. Nevládala som ani kričať. „Nechaj ma ísť."

On však ku mne natiahol ruku, zúrivo ma schmatol za predlaktie a pritiahol k sebe. „Nikam nepôjdeš, nechcel som, rozumieš? Nikdy som nechcel."

Nevnímala som, bolesť odrazu pulzovala celý mojim telom. Cítila som ju na ruke, na líci a najmä v srdci, kde bola najintenzívnejšia.

„Nechcel som," pošepol už po stýkrát a jeho čelo sa oprelo o moje. Dýchal prudko, takmer rovnako ako ja a v očiach sa mu odrážali všetky možné emócie. Nakoniec sklonil hlavu, pomaly sa dotkol mojich pier a ľahučko ma pobozkal. Rozum ma nútil vytrhnúť sa z jeho zovretia a ujsť, iba srdce to vehementne zakazovalo. Akoby neexistovala iná možnosť. Pobozkala som ho späť. Pomaly, jemne, so slzami, ktoré mi neustále padali z očí. Mal to byť bozk na rozlúčku, ale zmenilo sa to na niečo úplne iné.

Bozky zintenzívneli. Dotyky sa zmenili na túžbu a bolesť sa pominula. Odrazu som bola bez trička, v jeho náručí, v jeho posteli, presne tam, kde som nemala byť.

~~~

Milujem písať takéto časti a pevne verím, že vy ich milujete čítať :D ! Chcem vás upozorniť, že ďalšia bude AŽ v piatok, ale verím, že to vydržíte!

Držte palce ! :)

PS: ospravedlňujem sa za tú hrubú nadávku!