Cigareta, ktorú som držala medzi prstami pomaly dohorievala, jej malý plamienok osvecoval tmavú izbu a vytváral celkom badateľný tieň mojich vlastných prstov. Nahla som sa dopredu, odklepla poslednýkrát a následne si opäť potiahla. Hruď mi okamžite zalial nepríjemný ťaživý pocit, ktorý bol viac než upokojujúci.

„Nechápem prečo nie si doma," ozvalo sa vedľa mňa takmer šepky, načo som v podvedomí hlasno vzdychla.

Posteľ na ktorej som sedela nepríjemne zavŕzgala, izbou sa ozvalo pár tichých krokov a hneď na to ju zaplavilo ostré, prenikavé svetlo.

„Kelly, sakra, nabudúce ma aspoň upozorni," zavrčala som a nedofajčenú cigaretu hodila do popolníka, kde ďalej pokojne dohorievala a vytvárala nádhernú dymovú clonu.

„Vážne to nechápem," prehovorila Kelly ustatým hlasom a moja pozornosť sa rázom upriamila na ňu. Stála uprostred izby, ruky mala prekrížené na hrudi a prísnym pohľadom skúmala moju tvár. Tá určite neodrážala žiadne zbytočné emócie.

„Lebo som tu..." odpovedala som a ľahostajne mykla plecom, čím som si vyslúžila ďalší nahnevaný pohľad.

Chcela som jej odvrknúť nech sa mi nepletie do života, ale bolo to celkom márne. Kelly totiž rozčúlene pokračovala vo svojom prejave. „Tvoj brat sa za dva týždne žení Tori, doma máte krutú oslavu a ty si tu..."

Nemusela to hovoriť dvakrát, dobre som totiž vedela, čo sa odohráva u nás doma a to, že som tam nechcela byť bola čisto moja starosť.

„Fajn," teatrálne som rozhodila rukami, nohou jemne štuchla do popolníka a rýchlo vstala. „Stačilo povedať, nemusím tu vôbec byť."

Kelly skrčila tvár do neidentifikovateľnej grimasy a obdarovala ma prísnym pohľadom, ktorý sa až príšerne podobal na pohľad mojej mami. „Tak som to nemyslela," zamumlala, ale bolo to úplne márne.

„Pokoj," šepla som a rukou si uhladila svoje nadivoko rozstrapatené blond vlasy. „Viem pochopiť, kedy nie som niekde chcená."

Z postele som schmatla svoju koženú bundu, bleskovo si ju navliekla na seba a ešte raz si rukou prešla po vlasoch. Kelly naďalej postávala obďaleč, sledovala každý môj pohyb a keď som urobila krok k dverám, prudko ma schmatla za lakeť.

„To nie je o tom, že ťa tu nechcem, Tori," šepla a v jej hlase som rozpoznala náznak ľútosti. Dopekla s ňou. „Chcem ti len dobre."

Ako vlastne každý, pomyslela som si trpko a hlavou mi prešla spomienka, keď mi podobné slová povedala mama. Jej hlas znel však sklamane a smutne, pretože presne tie pocity som v nej spôsobovala.

„Čo keby si si túto starosť strčila niekam..."

Nemusela som ani dopovedať, Kelly málinko zbledla, stisk na mojej ruke povolil a keď cúvla, jej tvár odrážala presne tú emóciu, ktorú som najviac nenávidela. Bolesť.

„Niekedy ťa nechápem Tori," zamumlala a ruky nečinne spustila k útlemu telu. Chcela som sa jej ospravedlniť, objať ju a vysvetliť jej, že všetok môj hnev nemá s ňou nič spoločné, ale namiesto toho, som ľahkovážne mykla plecom a venovala jej ostražitý úsmev.

„Ty a stovky ďalších," pokojne som povedala a keď si Kelly porazenecky povzdychla, rozhodla som sa odísť. Nie však domov. To určite nie. Moje kroky viedli presne tam, kde smerovali takmer každú noc.

K nemu.

~~

Postávala som pred dverami rodinného domu, prst pridržiavala na zvončeku a celé telo mi otriasala nepríjemná zima. Tá sa mi nejakým pozoruhodným zázrakom dostávala pod bundu a dokonca aj pod hrubý čierny sveter a vytvárala na celom mojom tele drobné zimomriavky.

Vzdychla som, z úst mi ušla nadávka a následne som opäť vytočila jeho číslo.

Nedvíhal. Neotváral a celkom ignoroval akékoľvek pokusy o spojenie.

„No tak," šepla som a hneď na to sa v telefóne ozval jeho tichý, chrapľavý hlas.

„Vypadni domov Tori," zavrčal a mne po jeho slovách nepríjemne zovrelo hrdlo. Nie však preto, že by ma ranil, ale jeho slová skôr vo mne vzbudzovali obrovský hnev.

„Som pred tvojím domom," povedala som a telefónom bolo opäť počuť jeho hlasný povzdych, ktorý mi len dokazoval, že ho moja prítomnosť neteší.

„Padaj domov," zopakoval a niečím hlasno zahrmotal. „Tvoj brat ťa zabije."

Na malý moment som zatvorila oči, zatla sánku a spevnila stisk ruky, ktorou som držala telefón pri uchu. Predstavila som si celú svoju rodinu, ich vysmiate tváre a to ako ma neustále iritujú svojim dokonalým, snobským správaním.

„Môj brat si môže trhnúť nohou," zachrapčala som a na druhej strane linky sa ozvalo ďalšie búrlivé hrmotanie. „Pusť ma dnu Jake, aspoň na chvíľu."

Zostal ticho a tak som len zovrela pery a prosila toho hore, nech je ku mne aspoň trocha spravodlivý.

„Fajn," vzdychol napokon a ešte skôr než by som sa začala radovať, s hnevom v hlase pokračoval. „Akonáhle ti však bude niekto volať, vypadneš. Rozumieš?"

„Rozumiem," zamrmlala som a hneď na to sa dvere prudko otvorili. Neprekvapilo ma, že otvoril on, ani to, že nemá na sebe tričko. To čo však vo mne vzbudzovalo obavy, boli jeho sýtočervený oči a maniacky úsmev, ktorým ma obdaroval.

„Ahoj," dostala som zo seba bez dychu a jeho úsmev sa iba rozšíril. Netrvalo to ani sekundu, stačil jeden dotyk jeho ruky, prudký pohyb vpred a naše pery sa stretli v žiadostivom bozku.

„Potrebujem," šepla som mu do pier, zatiaľ čo za nami zatváral dvere a pomalými, premyslenými krokmi nás viedol až ku gauču. „...si vypiť," dodala som a jeho hrdelný smiech nás oboch donútil sa odtiahnuť.

„Poslúž si," kývol rukou smerom do kuchyne a hneď na to ma drsne pobozkal priamo na pery. „Neprežeň to ako minule."

Chcela som, tak hrozne som to chcela prehnať. Na chvíľu zabudnúť na všetko. Ale namiesto toho som mohla stratiť v pár pohárikoch a v jeho bozkoch.

To bolo jediné na čom skutočne záležalo.

Nič viac a nič menej. Len my dvaja.

~~~

Ja mám tak slabú vôľu :D najprv som tvrdila, že prvú časť pridám až budúci týždeň a aha, kde sme dnes :D Na začiatok je to trocha nuda, ale pevne verím, že si to zamilujete!