Pootvorila som oči, no hneď som ich naspäť privrela, pretože ma oslepilo ostré svetlo. Nevedela som kde som ani čo sa stalo. Keď si moje oči konečne zvykli na ostré svetlo, zistila som, že sa nachádzam v nemocnici. Chvíľu však trvalo kým som si uvedomila čo sa stalo. Bolela ma asi každá kostička v tele. Bola to vážne neznesiteľná bolesť. Moju pozornosť od tej strašnej bolesti odpútali otvárajúce sa dvere. Vchádzala mama s kávou v ruke. Takú som ju ešte nevidela.Oblečené mala pokrčené čierne nohavice, čierne tielko a na tom ockovu červeno-čiernu košeľu. Jej po ramená dlhé vlasy boli strapaté, na jej nenalíčenej tvári bola vidieť únava. Keď ma jej hnedé oči zbadali, rozžiarili sa od šťastia, ústa vykrivila do úsmevu a z ruky jej vypadla horúca káva. Avšak netrápilo ju kto to po nej uprace, jednoducho prekročila mláku kávy. Pribehla ku mne a silno ma objala. Na moje líce dopadla jedna zo sĺz šťastia. 

Po chvíli sa dvere znovu otvorili. Dnu vošiel smutný, tiež unavený George. Cez to, že zrak mal sklopený, nevšimol si rozliatu kávu na podlahe. Pošmykol sa, no stihol sa zachyť dverí, takže nespadol. Musela som sa nad tým všetkým pousmiať. Nie len nad tým čo sa udialo, ale aj nad tým, že za mnou vôbec prišiel. Znamenalo to pre mňa veľmi veľa, pretože som bola zvyknutá na sklamania a podrazy. Ale on? On ma ani poriadne nepoznal, ale bol tam. 

George ihneď utekal pre nejakého doktora, ktorý mi spravil všetky potrebné vyšetrenia. Na to, že ma zrazilo auto som z toho vyviazla celkom dobre. Dva zlomené rebrá, zlomená stehenná kosť, rozbitá hlava a kopec odrenín. Ako však hovorí George, mohla som dopadnúť aj horšie. 

S obomi som sa rozprávala, občas sme sa zasmiali na niekoho vtipe. Bolo mi tak fajn, bola som s ľuďmi, na ktorých mi záležalo a zrejme som im ani ja nebola ľahostajná. Všetko to však pokazila sestrička svojim príchodom. 

"Je mi to ľúto, návštevné hodiny sa končia. Príďte prosím zajtra," povedala. Nechcela som aby ma opustili, nechcela som sa tu sama topiť v jazere samoty, beznádeje a bohvie čoho všetkého. Nijako som to však ovplyvniť nemohla. Tak teda iba odišli so slovami: "prídeme zajtra, hneď ráno." 

Boli preč asi iba hodinu, ja som stále iba pozerala von oknom, na malú záhradku, ktorá sa tam nachádzala. Vytvárali ju pacienti, ktokoľvek si tam mohol zasadiť vlastný kvet. Mne sa asi najviac páčili ruže. Tie tam však zrejme vysadili sestričky alebo nejaký záhradník. Ako to viem? Ruže sa líšili od iných kvetov tým, že neboli nijako označené. Každý kvet mal nejakú značku. Popri prezeraní si rôznych kvetov, mi po mysli behala jedna jediná otázka Ako dlho nebudem môcť cvičiť? Nie, netrápilo ma ako dlho sa mi budú liečiť zlomeniny. Moja váha bola prvoradá, nemohla som si dovoliť priberať. Moje tučné nohy, brucho a líca boli toho dôkazom. Výhoda na tej nemocnici bolo iba snáď to, že ich nezaujímalo či niečo jem. To bolo pre mňa veľké plus. Nemusela som sa pretvarovať. Aj to mi pri Georgovi vadilo. Musela som sa pred ním tváriť, že som v poriadku. Aj preto som sa mu priznala.  Neviem prečo, ale naivne som verila, že on by nebol schopný sklamať.

Hodiny ubiehali pomaly. Prešla jedna potom dve, tri, štyri... A ja som stále pozerala von oknom, stále som pozorovala na tie isté ruže. Po mysli mi behala iba jedna vec... Dnes som necvičila, ale aspoň som nejedla. Avšak ako dlho si to nebudú všímať? 

Ahojte!

Dnes trochu kratšia, ale snáď to až tak nevadí. :) Dúfam, že sa Vám táto časť páčila. :) Na dnes je to všetko idem sa ďalej učiť vektory. :( :P

Prajem Vám ešte pekný večer! :)