Vyliečiť sa z anorexie bolo veľmi náročné, možno sa z toho ani úplne vyliečiť nedá, ako tvrdí moja stará mama. No cítim sa dobre. Som šťastná, pretože mám pri sebe Georga, svoju mamu, ktorú medzičasom pustili z psychiatrie a stojí pri mne aj Georgova rodina. Najhoršie pre mňa bolo prijať fakt, že som krásna a chudá. S tým mi pomohla najmä psychiatrička a samozrejme aj George, ktorý mi aj tesne po prebudení tvrdil, že som krásna. Postupom času som prestala vidieť v zrkadle to tučné dievča, ktorého som sa chcela zbaviť. Konečne som tam videla seba. Mladú ženu, ktorá je pre niekoho dokonalá aj keď dokonalosť ako taká neexistuje.

Čo sa týka mňa a Georga obaja sme sa dostali na univerzitu. Zo začiatku to bolo ťažké. Obaja sme chodili do práce čím sme prichádzali o zvyšný voľný čas.  Prinieslo to však svoje ovocie. Zanedlho sme si mohli dovoliť náš prvý vlastný byt. Nájomné bolo veľmi nízke, no primerané bytu. Bol to malý jednoizbový bytík, v ktorom nebolo nič okrem kuchynskej linky. Nebol to žiaden palác, ale boli sme na náš byt hrdí, pretože to bolo niečo naše.

Aj cez to, že sme mali veľa práce a učenia, sme s Georgom minimálne dvakrát do mesiaca chodili k jeho rodičom na večeru. Chodila tam aj moja mama, samozrejme. George takéto posedenia miloval. Dokonca si obľúbil aj moju mamu. Keď ju lepšie spoznal, jeho strach pominul. A ja som bola šťastná. Šťastná za to, ako to celé dopadlo.

V živote niekedy proste spadneme na dno, no je dôležité bojovať. Bojovať zo všetkých síl a poraziť všetkých svojich démonov. I keď sa to zdá niekedy nemožné, dá sa to zvládnuť. Iba netreba stratiť nádej. Po búrke predsa vždy vyjde dúha.

Chcela by som sa poďakovať každému, kto ma podporoval pri písaní tohoto príbehu. A taktiež chcem poďakovať za každé 👀, za každú 🌟 a za každý 💬. Dúfam, že sa uvidíme pri ďalšom príbehu, ktorý bude snáď ešte o niečo lepší ako tento. ✏❤